Mikuláš Černák: Prečo iba ja a oni nie?
O KNIHÁCH
December 2015
Kniha mesiaca
Mikuláš Černák: Prečo iba ja a oni nie?
Čitateľ spovede/vyznania bývalého takzvaného bossa všetkých bossov Mikuláša Černáka, ktorý nepozná slovenské reálie (alebo knihy Mafia na Slovensku, prípadne Boss všetkých bossov či Mikuláš Černák – všetky z vydavateľstva Marenčin PT), by možno aj slzu vytlačil nad skrivodlivosťou, aká sa deje bývalému šéfovi mafiánskej skupiny černákovcov, ktorá dlhodobo pôsobila na strednom Slovensku a nakrátko ovládla slovenské podsvetie po vyvraždení a ovládnutí mafiánskej konkurencie v lete roku 1997. Netreba pochybovať, že doživotie dostal Mikuláš Černák právom – avšak to, že ho dostal iba on a nie aj spolupáchatelia viacerých vrážd a závažných trestných činov pripisovaných jemu, je už spravodlivosť na slovenský spôsob.
Kšeft štátu s mafiou
Už v článku nikdy nevydaného kultúrneho časopisu Kumšt (október 2010) som písal, že hoci odsúdenie Mikuláša Černáka vnímala laická verejnosť ako úspech vyšetrovateľov, prokuratúry a súdov, nezvyčajná bola skutočnosť, že tzv. bossa všetkých bossov fakticky usvedčili svedkovia, ktorých výpovede v Černákov neprospech nevznikli na základe prečítania si informácií v dennej tlači, ale mali pôvod v tom, že sa oni sami na týchto vražedných aktoch priamo zúčastňovali. Predstava, že na záverečnú likvidáciu svojich protivníkov si berie Černák náhodných okoloidúcich, je bizarná – priznajme na tomto mieste, že väčšina Černákových obetí pochádzala z mafiánskeho prostredia.
A prečo tento kšeft predstaviteľov štátnej moci s druhým levelom slovenskej mafie vznikol? „Ani jeden z tých mŕtvych a ani jeden z tých svedkov, ktorí tam svedčili, nepatria do kategórie ľudí, ktorých by sme mohli nazvať bezúhonnými a slušnými. My sme po celú tú dobu museli pracovať s takými svedkami, ktorí toho boli prítomní, takže uznáte, že museli sme týchto ľudí určitým spôsobom motivovať a priviesť ich k spolupráci, takže tie postupy, ktoré nám umožňoval Trestný poriadok, ako je momentálne inštitút podmienečného odkladu vznesenia obvinenia a podobne, bol v týchto prípadoch využitý,“ priznal vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka.
Pritom podľa ľudí, ktoré rozumejú mafiánskemu prostrediu, je aktívna spoluúčasť na vraždách jedným z tmelov mafiánskej skupiny, ktorou sa minimalizuje možnosť zrady a svedeckej výpovede. Ako však ukazuje Černákov príbeh a hlavná línia jeho knihy, aj tento spojovací tmel má svoje limity, ak dostanú spolupáchatelia dobrú ponuku...
Červená niť
Práve tento intenzívny pocit skrivodlivosti – prečo iba ja a oni nie? – sa vedie ako červená niť celou Černákovou knihou, vysvetľujúcou, prečo tzv. boss všetkých bossov prestal mlčať a po osemnástich rokoch pobytu vo väzeniach vypovedal o všetkých vraždách, na ktorých sa podieľal. Na ktorých sa teda podieľal on ako boss a mnohí tí, ktorí ho usvedčovali spočiatku ako utajení svedkovia, a vďaka ktorých výpovediam dostal doživotie. Zrejme toto bol ten pravý dôvod, prečo Černák prehovoril, hoci osemnásť rokov túto možnosť zásadne odmietal. Napokon, sám Černák hovorí, že „cieľom tejto knihy nie je zbavovanie sa zodpovednosti za spáchané zlo, pretože tak, ako som bol svojprávny vtedy, som aj dnes. Je mi jasné, že mnohých aktérov tej doby nepoteší, keď si prečítajú o sebe to, na čo by už najradšej zabudli, ale ja som čakal dosť dlhú dobu v týchto tvrdých väzenských podmienkach a stratil som okrem rodiny aj najlepšie roky svojho života. A výsledok? Celé tie roky samá zrada, zbabelý postoj, intrigy, nové a nové obvinenia od tých, ktorí mi mali byť aspoň vďační za to, že som bol celých šestnásť rokov ticho a nesedia tu vedľa mňa. No „tvrdí“ chlapci z podsvetia boli aj naďalej takí zbabelí, že im to úplne zatienilo racionálne myslenie a toto je výsledok – moje prelomené mlčanie“.
Pochybujem však, že toto porušenie omerty bude viesť k vyšetrovaniu osôb z kriminálneho a aj policajného a politického prostredia, lebo podľa všetkého Černák v súčasnosti nevypovedá len o trestných činoch kriminálnikov, ale aj o zlyhaniach kriminalistov, tajných služieb a ľudí z decíznej sféry. Oveľa vážnejšie podozrenia a škandály totiž nepohli slovenskou políciou a prokuratúrou a justíciou, skôr odhadujem, že sa Černák zaradí k rezignovanej väčšine tých občanov, ktorými v minulosti pohŕdal.
Spomínaný pocit skrivodlivosti v knihe prezentujú aj Černákov obhajca František Polák a novinárka Ingrid Timková, autorka úvodu a doslovu knihy - a možno aj editorka rukopisu, lebo rozdiel medzi Černákom vypovedajúcim na výsluchu o svojich trestných činoch a komplicoch (záznam výsluchu z 13. marca 2015 je súčasťou knihy!), a Černákom uvažujúcim o svojej mafiánskej minulosti a o spoločnosti, ktorá proti nemu bojuje nefér prostriedkami, je priepastný.
Paradoxnou pridanou hodnotu Černákovho prelomenia mlčania je, že popri tých bývalých spolubojovníkoch, ktorí ho neskutočne sklamali a zradili, sa v jeho výpovedi zviezol aj z tohto hľadiska nevinný Róbert Lališ alias Kýbel (skutočný boss všetkých bossov), ktorého v októbri zadržali v Nemecku.
Corleone z Telgártu
Táto verzia pohľadu na tzv. bossa všetkých bossov, teda človeka, ktorý bol síce „brutálny zločinec, ale je nespravodlivé, nepochopiteľné a odsúdeniahodné, že spravodlivosť nezastihla aj jeho kumpánov“ (Timková), vnáša aj do slovenskej mafiánskej produkcie akýsi syndróm Michaela Corleoneho – síce zločinca, ale keďže tí druhí sú ešte väčší hajzli, nielen z hľadiska mafiánskych princípov, dostáva chtiac-nechtiac jeho osoba akúsi pozitívnu pridanú hodnotu.
Až skoro bizarné však je, ak tzv. boss všetkých bossov v závere knihy priznáva, že „nie je ľahké a ani príjemné pripustiť si prehru a uznať, že nepriateľ, s ktorým si sa celé tie roky bil – bojoval, sa nakoniec ukáže ako silnejší. Hlavne keď ide o boj neférový, nečestný ako v mojom prípade, kde proti mne nestál len štát, ktorý dokázal prijímať do 24 hodín aj účelové zákony, len aby ma udržal za mrežami, ale aj preto, že vidíš, akým podlým a zákerným spôsobom ťa utápajú tvoji najbližší“. Na to, aby našinec vytisol a utrel slzu, by musel najprv zabudnúť na to množstvo podlo a zákerne a násilne vypaľovaných a zastrašovaných bežných ľudí, dnes možno fascinovaných čitateľov.
Kniha Mikuláša Černáka nie je literatúrou, o akej píšeme bežne v súvislosti s knihou mesiaca, a nemožno ani na ňu klásť adekvátne literárno-estetické kritériá – prílohu sme však nazvali O knihách, a zrejme sa treba venovať aj knihe, ašpirujúcej na bestseller (a momentálne najpredávanejšej v bratislavských kníhkupectvách Martinus a Panta rhei). Ľudia zrejme ešte celkom nezľahostajneli, napokon, signalizoval to aj zvýšený záujem o Krajniakovu knihu Banda zlodejov.
Prečo som prehovoril je NAJMÄ A LEN výpoveďou človeka, ktorého sa kedysi bála väčšina Slovenska, a ktorý viac či menej otvorene a viac či menej pravdivo a viac či menej účelovo vypovedá o svojej zločineckej minulosti, počas ktorej páchli mnohí. Mafiánmi počnúc, tajnou službou a vyšetrovateľmi pokračujúc a prokurátormi napríklad končiac. Ak sa Černákov obhajca pozastavuje nad tým, že „ak niekto chce ukázať zakopanú mŕtvolu a vypovedať k jej vražde, a zodpovedné osoby, prokurátor či vyšetrovateľ, nemajú dva roky záujem ani o to, aby sa tam išli pozrieť, či tam tá mŕtvola naozaj je zakopaná, tak toto ja považujem dokonca za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa spáchaný nekonaním“, nehovorí vnímavému slovenskému občanovi nič nové.
Väčšina bystrejších obyvateľov Slovenska totiž dobre vie, že súčasťou ponovembrového vývoja je aj dohoda mocných o vzájomnom nestíhaní (priznal vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic v januári 2012), aj zaistená beztrestnosť pre zločincov z oblasti (veľko)podnikania, financií a politiky (ako konštatoval bývalý šéf Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek už v septembri 2008)...
(Nielen) Černákova kniha však ukazuje, že polícia a prokuratúra diferencujú aj medzi mafiánskymi vrahmi a spolupáchateľmi.
.