Kto by už chcel mať minulosť nacistu?
O KNIHÁCH
Október 2015
Kniha mesiaca
Kto by už chcel mať minulosť nacistu?
„Keď Ingvarova minulosť vyplávala na povrch ako stará mŕtvola, verejne vystúpil s radom prosieb o ospravedlnenie – vrátane krvopotne napísaného srdcervúceho ospravedlnenia adresovaného svojim zamestnancom. Prosbu o prepáčenie opakoval v nespočetných interview. Kto by už len chcel, aby si ho pamätali ako nacistu, keď stvoril IKEA. Bez prestania telefonoval a písal. V ten večer v roku 1998 zavolal aj Ottovi. „Prepáč,” dostal zo seba Ingvar Kamprad.“
TEN INGVAR KAMPRAD?
Áno, ten.
Zakladateľ firmy IKEA, jeden z najbohatších ľudí sveta (podľa rebríčkov časopisu Forbes sa v posledných rokoch pohyboval v prvej desiatke s majetkom asi 30 miliárd dolárov), s ktorého výrobkami sa dá stretnúť možno aj v polovici slovenských domácností.
Človek, ktorého najlepšími priateľmi boli dvaja muži s nezlučiteľnými predstavami o hodnotách a diametrálne odlišnými osudmi. „Ingvarovým najlepším priateľom bol fašista Engdahl. Ingvarovým najlepším priateľom bol židovský utečenec Otto.“ Tvrdí v knihe A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (Absynt 2015) švédska publicistka Elisabeth Åsbrink. Elisabeth v rozhovore s Kampradom tento vnútorný konflikt mimoriadne iritoval, nedokázala pochopiť, „ako to môže ísť dohromady“. Obdiv k Engdahlovi a priateľstvo s Ottom, na ktorého rodinu to, čo fašista Engdahl obdivoval, dopadlo existenčne (transportom do Osvienčimu v roku 1944). Kamprad v tom problém nevidel: „Ja v tom nevidím nijaký rozpor. Za tým, že Per Engdahl bol veľký človek, si budem stáť do konca svojho života.“
Prekvapenie? Hmm. Na druhej strane našinec zvyknutý na to, že do jednej slovenskej hlavy sa pokojne zmestí aj nenávisť voči oligarchom aj obdiv k ich predĺženej ruke s tisíceurovými hodinkami, nie je taký zaskočený ako švédska spisovateľka a novinárka, lebo cynizmus a pokrytectvo sa stali bežnou výbavou tých našich úspešnejších.
DVAJA PRIATELIA
Kontroverzná minulosť zakladateľa neskoršieho nábytkového fenoménu IKEA vyšla najavo po smrti švédskeho fašistického politika Pera Engdahla (1994), keď boli zverejnené dokumenty, že Kamprad sa v roku 1942 stal aktívnym členom Engdahlovej skupiny. Teda v roku, v ktorom rodičov Otta Ullmanna, Josefa a Elise (pod č. 1110 a 1111) odviezli v transporte z Viedne do Terezína. Kamprad po prefláknutí tejto skutočnosti vraj vyhlásil, že členstvo v Engdahlovej skupine ľutuje a považuje ho za najväčšiu chybu vo svojom živote. Svojim zamestnancom, najmä židovského pôvodu, sa za túto chybu viackrát ospravedlnil. A napokon, ako píše Elisabeth Åsbrink, zavolal teda aj svojmu priateľovi z detstva Ottovi Ullmannovi, s ktorým nábytkársky fenomén krátko po vojne zakladal.
Súbežné priateľstvo neskoršieho miliardára Ingvara Kamprada so švédskym fašistom aj židovským utečencom, akokoľvek je bizarné a zaujímavé, však vôbec nie je tým dôvodom, prečo stojí za to prečítanie „ďalšia knihu o holokauste“. Napokon, holokaust, akokoľvek čudne to znie, nie je v knihe Elisabeth Åsbrink viditeľne dominantný, hoci je v knihe viac-menej neustále prítomný, aj keď až v druhom či treťom pláne. To ocenia najmä čitatelia, ktorí si dokážu vychutnať (drsný slovník v tejto súvislosti, iste) čítanie medzi riadkami, nenápadné náznaky desivej skutočnosti, jemné konfrontácie rakúskej nacistickej reality a švédskej ignorancie či bagatelizácie tejto reality, prejavujúcej sa bežne a denne vo švédskej spoločnosti. Holokaust podľa Åsbrinkovej je predsa len iný – viac ako na jeho známe obrazy sa autorka sústredila na oveľa menej vyostrené prejavy antisemitizmu v modernej krajine, akým na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia Švédsko bolo.
ZADARMO, ZA ODKLAD
Åsbrinkovej historizujúca reportáž je zaujímavá hlavne pre ďalšie tematické a kompozičné plány textu – sú nimi listy Ottových rodičov svojmu synovi do Švédska a archívne dokumenty vypovedajúce o tom, ako sa švédska spoločnosť v predvečer a počas druhej svetovej vojny prejavila vo vzťahu k židovským obyvateľom Nemecka (kam po anšluse patrilo aj Rakúsko a Ottovo rodné mesto Viedeň).
Korešpondencia býva obojstranná, o Ottových listoch a zážitkoch zo Švédska po odcestovaní/úteku pred nemeckým nacizmom sa však dozvedáme iba z listov jeho rodičov a blízkych. Otto si niekoľko stoviek listov od rodičov uchoval (368 z roku 1939, 117 z roku 1940, tri z roku 1941 a 35 z roku 1942) a jeho dcéra ich poskytla Elisabeth Åsbrink: „Nechcem to dať svojim deťom,“ povedala pri tom.
Kde skončili Ottove listy, sa možno iba domýšľať.
Listy Ottovi sú však precíznym záznamom toho, ako sa vo Viedni (pars pro toto) postupne dramatizovala a zhoršovala situácia príslušníkov „vyvoleného národa“, ktorého príslušníci sa pred dvetisíc rokmi „dopustili najhoršieho omylu v dejinách ľudstva, keď nerozpoznali Spasiteľa a mali podiel na jeho ukrižovaní – za čo sú odvtedy trestaní -, kresťania však majú vo svojej dobrote povinnosť pomôcť im a priviesť ich k pravej viere“.
Snaha švédskej kresťanskej misie vo Viedni priniesla úspech v podobe prevezenia stovky pokrstených židovských detí do Švédska, do detských domovov alebo pestúnskych rodín, trinásťročný Otto bol medzi nimi. Tí, ktorým sa nepodarilo odísť, kým sa ešte dalo, ak mali vôbec kam, skončili napokon v už spomínaných transportoch. Ottovi rodičia v prvom do Terezínu, aj v druhom do Osvienčimu. Josef a Elise však opúšťali Viedeň medzi poslednými – vďaka tomu, že Josef pracoval pre židovskú obec vo Viedni pri organizovaní transportov. Pracoval zadarmo, za čas, za odklad pre seba a svoju manželku.
ŠKANDÁL UŽ PRED VYDANÍM
Åsbrinková dosahuje mimoriadny emotívny účinok reportáže konfrontáciou rodičovských listov, v ktorých sa len veľmi nebadane odzrkadľuje čoraz krutejšia viedenská realita, nielen s Ottovým, hoci neľahkým, zato však bezpečným životom vo Švédsku, ale aj s autorkinými poznámkami o osude Ottových blízkych, ale aj o tom, ako konečné riešenie židovskej otázky reflektovali viacerí predstavitelia švédskej spoločnosti. A toto je nepríjemná časť švédskej histórie, na ktorú nemôžu byť Švédi práve hrdí. Kniha vo Švédsku vyvolala škandál ešte pred zverejnením (2011). „Všetci milujú mýty o svojej histórii. Zvlášť sa nás dotkne, ak niekto vytiahne na denné svetlo zabudnuté príbehy spojené s holokaustom a antisemitizmom,“ napísal poľský novinár a spisovateľ Wojciech Orliński. Zrejme vie (a my tiež), o čom je v tejto súvislosti reč.
Filip Ostrowski, jeden zo zakladateľov vydavateľstva Absynt, tvrdí, že „k rozhodnutiu založiť vydavateľstvo Absynt prispela okrem iného historická reportáž Elisabeth Åsbrink. Boli sme si istí, že túto knihu na Slovensko musíme priniesť. Môže vám napadnúť: Ďalšia kniha o holokauste! Prečo ju mám čítať?“ Ostrowski dodáva, že „najotrasnejší zážitok z tejto reportáže nespočíva v tom, čo už z literatúry a filmov poznáme, ale v tom, ako na prenasledovanie reaguje zvyšok sveta: zatváranie hraníc, demonštrácie fašistických militantov, predstavitelia vlád, ktorí zohľadňujú len svojich voličov protestujúcich proti vstupu ,iných´ do svojej domoviny“.
Veď to – o ríšskom kancelárovi A. H. a jeho nacistických kumpánoch vieme dosť. Ale tie odmietavé stanoviská, ktoré k príchodu židovských žiadateľov o azyl koncom 30. rokov zaujali švédski taneční pedagógovia, malí obchodníci, maliari, kožušníci či študenti..., lebo sa obávali, že sa židovskí utečenci stanú priveľkou konkurenciou švédskej pracovnej sile, to je iná káva. Skoro ako tá súčasná.