Bergmann je deviant. S láskou ho nenávidíte
Rozhovor o švédskej krimiliteratúre s Michaelom Hjorthom a Hansom Rosenfeldtom
Michael Hjorth (1963) a Hans Rosenfeldt (1964) spolupracovali už ako televízni scenáristi, dnes majú títo dvaja Švédi na konte spoločne štyri knihy – s kľúčovou postavou policajného psychológa Sebastiana Bergmanna.
Michael Hjorth je nielen scenárista, ale aj zakladateľ produkčnej spoločnosti. Hans Rosenfeldt prešiel viacerými zamestnaniami, napísal scenáre k vyše dvadsiatim seriálom vrátane seriálu Most. Prvé dve knihy (Temné tajomstvá a Učeň) tejto autorskej dvojice vyšli vo vydavateľstve Ikar, dve pokračovania príbehov o Sebastianovi Bergmannovi vydalo vlani české vydavateľstvo Host (Hrob v horách, Němá dívka).
Zostavovateľ výberu švédskych krimipoviedok Temná strana Švédska John-Henri Holmberg na margo súčasných trendov v severskej krimi tvrdí, že „sa znovu vynorili staré dilemy – ... koľko literárneho experimentovania sa dá v kriminálnych románoch tolerovať; do akej miery treba v detektívkach vyžadovať dodržiavanie tradičnej racionálnej dedukcie?“ Považujete tento postreh za opodstatnený?
„Ani nie. Severská krimiliteratúra má mnoho podôb, niektoré sú tradičnejšie. Pre nás to experimentovanie predstavuje dynamiku, ktorou sa sám žáner obnovuje vo vzťahu nové verzus staré. Nové podoby skombinované so staršími. Bez tejto dynamiky by žáner rýchlo zostarol.”
Podľa viacerých pozorovateľov severskej/švédskej krimi, jej súčasní autori vychádzajú zo základov postavených autorskou dvojicou Maj Sjöwallová a Per Wahlöö, Henningom Mankellom a Stiegom Larssonom. Okrem toho, že títo autori ukázali svetu aj nečakanú temnú stránku Švédska, majú ich diela silný sociálny rozmer, kritický voči dobovej či súčasnej švédskej politickej a ekonomickej elite. Myslíte si, že krimiliteratúra má mať aj tento tón, aby zaujala čitateľov?
„Prinajmenej to pomáha. Rozprávanie príbehov z prostredia vyšetrovania a ponorenie sa do spoločenských a politických problémov je veľmi účinné. Podľa nás toto je skutočné dedičstvo po Sjöwallovej a Wahlööovi, na ktorých báječne nadviazali Mankell a Larsson. Nie je to však nevyhnutnosť. My sami tam pri písaní novej knihy nezačíname. Zameriavame sa viac na zápletku a vývoj hlavných postáv. Potom prichádzajú na rad spoločenské aspekty, najmä preto, že sa snažíme podať vzrušujúce príbehy o vrahoch, polícii a obetiach - potom sa už nevyhnutne objavia aj spoločenské a politické otázky.”
Viac ako v iných literatúrach sa v severskej krimi rozmohol trend autorských dvojíc – čo zviedlo dokopy vás dvoch a v čom vidíte prínos takéhoto autorského písania?
„Obaja sme pracovali ako televízni scenáristi, a teda poznali sme sa už roky. V televízii je proces spolupráce veľmi podobný, takže bolo pre nás prirodzené písať spolu. Čo sa týka samotného písania, ak chcete napísať vela dobrých kníh, je dobre, ak ste na to dvaja. Je to užitočné pri vyhodnocovaní textu, pri vývoji postáv, ale aj vo vzájomnej podpore. Písanie je maratón a niekedy pomáha, že ste dvaja, ak sa dostanete na veľký, strmý kopec.”
Ako sa rozhodujete v situáciách, ak máte odlišný názor napríklad na pointu, vykreslenie postáv, vývoj vzťahov medzi nimi (napríklad medzi Sebastianom a Vanjou), na využívanie štylistických prostriedkov? Kto má posledné slovo? Hlasovať predsa nemôžete...
„Základom spolupráce je schopnosť urobiť kompromis, ale v konečnom dôsledku Hans má posledné slovo, aby zladil naše štýly. A zriedkavo nesúhlasíme, skôr sa vzájomne dopĺňame.“
Zrejme nie je celkom jednoduché - pri takom obrovskom množstve každoročne vychádzajúcich krimi románov – udržať si čitateľa novými príbehmi a zápletkami. Máte zdroje informácií aj v policajnom prostredí?
„Nie, to všetko je fikcia. Síce si spravíme rešerše, ale nejdeme veľmi do hĺbky. Naše príbehy nepovažujeme za skutočné. Predstavujú pre nás zábavu s realistickými prvkami.”
Známejší slovenskí spisovatelia krimi románov (Dominik Dán, Peter Adamecký) majú za sebou minulosť policajného vyšetrovateľa, čiže disponujú aj osobnou znalosťou prostredia, vyšetrovacích postupov, pomerov v policajnom zbore, čím majú istú výhodu voči spisovateľom - laikom. Napokon, aj švédska krimi má takýchto autorov, v jednom prípade (Made in Sweden) dokonca jeden z autorskej dvojice bol v príbuzenskom vzťahu so zločineckou skupinou bankových lupičov. Ako kompenzujete tento „handicap“? A považujete ho vôbec za handicap?
„Nie, my sme rozprávači príbehov. Chceme, aby nás ľudia hodnotili podľa príbehov, ktoré im prinesieme, a nie podľa vykreslenia prostredia. Tým však nechceme naznačiť, že prostredie nehrá rolu. Štýl, tón, výber zápletky – to všetko je kombinácia minulosti, prítomnosti a fantázie. Podľa nás je sila predstavivosti tou najmenej používanou schopnosťou ľudstva, ale pre spisovateľa tou najdôležitejšou.”
Psychológ Sebastian Bergman je možno najsilnejšou stránkou vašich románov, mňa osobne fascinoval od prvých riadkov (ale ja som aj fanúšikom cynického lekára dr. Housea). Je táto postava tým, čo vás odlišuje od ostatných autorov severskej krimi? Osobne sa mi zdá, že v časti súčasnej krimi akoby chýbala tá iná odlišná vecná línia, ktorá dodáva krimi románom faktografickú nasýtenosť a kontakt s iným svetom, ktorý obohacuje dej, postavy a vzťahy v románoch. Váš psychológ túto dieru excelentne zaplňuje – prečo a ako ste si zvolili takúto postavu? Kombinácia génia a sukničkára je mimoriadne príťažlivá...
„Vedeli sme, že chceme postavu s komplikovanými povahovými črtami, ktorá by konala deviantne a svojím správaním by sa vymykala bežnému štandardu. Chceli sme postavu, ktorú by ste úprimne, s láskou nenávideli. To, že sme z neho spravili psychológa, s ktorým polícia konzultuje vyšetrovanie zločinov, nám umožnilo umiestniť ho do stredu diania zločinov, bez toho, aby bol ozbrojený, a súčasne aby mal aj voľnejšie ruky ako policajný vyšetrovateľ. Úprimne povedané, ak by ho zamestnával vládny organ, do piatich minút by bol prepustený. Prinajmenej u nás vo Švédsku.”
V porovnaní so špičkami klasickej detektívky alebo krimi románov sa väčšina súčasných autorov akoby prikláňala k akčnosti deja a gradovaniu napätia na úkor „poirotovského“ či „nero wolfovského“ racionálneho uvažovania a excelentnej dedukcie. Je to odraz nových čitateľov, filmu, televízie, úbytku klasických čitateľov?
„Všetko je to postavené na postavách a ako s nimi dokážete pracovať. Vami uvedené príklady sú prevažne z anglosaského prostredia, kde sa do popredia tlačia zápletka a deduktívné schopnosti hrdinu. V škandinávskej krimiliteratúre ide skôr o negatíva postáv: nie sú racionálne alebo dokonalé, ale práve naopak, mýlia sa, zraňujú ľudí, majú osobné problémy, ale aj tak vyriešia prípad. Myslíme si, že toto je skutočná podstata škandinávskej tradície. Defektné, ale skutočné charaktery.“
Ako na vaše texty reagujú vaši čitatelia? Nachádzate v ich reakciách aj inšpiráciu či dokonca dôvod na korekciu niektorých svojich autorských postupov a zámerov?
„Samozrejme, že nás vždy poteší, ak nám čitatelia píšu. Počúvame ich, nechávame sa nimi inšpirovať, ale zatiaľ sme nevytrhávali strany, ani nerobili veľké zmeny.“
Čím si vysvetľujete taký fenomenálny úspech severskej krimi?
„Myslíme si, že dôvodom je povaha hrdinov. Sú ľudskejší, defektnejší, s viacerými temnými prvkami ako je zvykom vo väčšine krimiliteratúry.“
Neobávate sa, že priveľa krimi románov bude dôvodom presýtenia trhu aj priemernými knižkami s následkom bude postupný odchod čitateľov?
„Sme toho názoru, že je na spisovateľoch, aby si udržali čitateľov písaním zaujímavých príbehov. Ak nás čitatelia prestanú čítať, asi sme niekde urobili chybu.”