Rozhoduje, kto má kľúče
Bolo to niekedy na začiatku 90. rokov – bol som redaktorom denníka Smena a kdesi v Prievoze sa konal snem Slovenskej národnej strany. Asi by som tú budovu vedel ešte aj teraz nájsť – stála na rohu jednej križovatky.
Bolo to v počiatkoch demokratického ponovembrového politického systému politikmi a novinári sa ešte len učili, ako majú komunikovať s politikmi a naopak. Na rokovanie strany som sa nedostal, vtedajší politici tento problém riešili ad hoc – niektoré strany umožnili novinárom nazrieť do kuchyne, iné nie, a tak sme miestami postávali kdesi v blízkosti rokovacej sály, inokedy sme boli priamo v nej. (Dodnes si pamätám, ako sa rozpadla VPN – sedel som v poslednom rade a s úžasom som pozoroval spor o list Alexandra Dubčeka, do poslednej chvíle vedením VPN utajovaný pred ostatnými účastníkmi rokovania. Samozrejme, toto bolo len formálne odôvodnenie na vznik VPN-HZD, vépéenka bola rozštiepená už dávno, cesty Fedora Gála a Vladimír Mečiara sa rozišli a už nikdy nestretli. Mečiarovci pobúrene vstali, odišli do Ružinova a tam založili zárodok budúceho HZDS. A my sme vydali prvé mimoriadne číslo denníka Smena, ráno rozdávané v bratislavských uliciach, o ktoré sa trhali aj poslanci v SNR.)
Ale späť k Prievozu. Možnosť nazrieť do kuchyne som nespomínal náhodne – v reštaurácii či v akejsi najväčšej sále budovy sa konal snem poslancov SNS, ktorým v tom čase velil Slávo Móric. A mňa, ako redaktora denníka Smena, povereného spravodajstvom, vtedy zaviedol majiteľ/riaditeľ podniku do kuchyne, posadil za jeden stôl a povedal – tu budete počuť všetko.
Fakt.
Nejakým záhadným vnútrokomunikačným spôsobom sa šíril zvuk zo sály na toto konkrétne miesto v kuchyni a ja som, ak som sa dobre sústredil, počul všetko, čo sa v rokovacej miestnosti povedalo.
V tom čase ešte novinári nepoznali možnosť vyhlásiť, že tajné materiály našli na stole, ako do politickej praxe zaviedol predseda vlády Vladimír Mečiar (jednej svojej kolegyni, ktorá sa dostala k tajným materiálom z emisnej kauzy, som o mnoho rokov neskôr povedal, nech mi ich hodí na stôl – aby som mohol, keby to bolo potrebné, vypovedať pred orgánmi činnými a tak, že som ich našiel na stole), tak bol trošku problém, ako naložiť s informáciami, ktoré som sa takýmto pokútnym spôsobom dozvedel. Áno, znie to dnes neuveriteľne, ale aj o takýchto nuansách žurnalistiky sa diskutovalo v jej začiatkoch po novembri 89, či máme s takýmito informáciami vyjsť na verejnosť.
A tak som napísal fiktívnu reportáž z psychiatrického ústavu, v ktorej som presne odcitoval kľúčové vyjadrenia viacerých pohlavárov SNS, zaobalené do žánru, viac-menej nenapadnuteľného. Čitatelia sa dozvedeli všetko podstatné, čo sa dozvedieť mali, a redakcia bola uchránená pred potenciálnymi nepríjemnosťami.
Hmm, a prečo táto predohra? Zrejme poznáte ten bonmot, že psychiatrov od pacientov odlišuje najmä to, kto má kľúče. Neviem si pomôcť, ale pri pozorovaní domácej a veľmocenskej politiky mám čoraz častejšie pocit, že pacienti sa zmocnili kľúčov – a na rozdiel od spomínaného bonmotu, aj kľúčov od zbrojnej miestnosti.