Rozhodne o parlamentných voľbách číslo 2287?
Denník Sme
21. septembra 2015
Rozhodne o parlamentných voľbách číslo 2287?
Zajtra a pozajtra sa budú konať dva dôležité summity pre slovenskú zahraničnú politiku - ak už nechceme priamo hovoriť o budúcnosti schengenského priestoru a Európskej únie ako takej. Rokovania európskych ministrov vnútra a neskôr aj lídrov krajín EÚ o riešeniach utečeneckej krízy vystaví svedectvo o tom, ako je európske spoločenstvo pripravené na najväčšiu výzvu od roku 1989 – doteraz vidíme najmä to, že pripravená nie je ani európska vrcholová politická elita. Bizarné a symptomatické je, že ministri vnútra môžu odpor V4 prehlasovať, lídri sa však musia dohodnúť. Odolá väčšina pokušeniu? Ponúkne menšina východisko z tejto situácie? Bude už v utorok vsjo jasno?
Ak sa presunieme domov, približne pol roka pred parlamentnými voľbami sa podľa niektorých pozorovateľov a politikov stala téma utečencov súčasťou predvolebného boja. Môže však táto problematika nejakým výrazným spôsobom ovplyvniť slovenské vnútropolitické dianie a súboj o parlamentné kreslá?
I. Predohra veľkých
Po tejto – možno aj rečníckej – otázke je namieste niekoľko vyjadrení z najvyššej politickej úrovne.
I.a Nedávno (1.9.) uverejnil americký The New York Times Magazine rozsiahlejší materiál o zahraničnej politike prezidentských kandidátov a poradca Jeba Busha Richard Fontaine vyslovil pozoruhodný skeptický postreh: „V Iraku sme zvrhli vládu a okupovali územie a všetko išlo do pekla. V Líbyi sme zvrhli vládu, ale neokupovali sme územie krajiny, a aj tak išlo všetko do pekla. V Sýrii, naopak, sme ani nezvrhli vládu a neokupovali ani jej územie, a aj tak to všetko šlo do pekla. Takže, v skratke, toto je Blízky východ.“ Toto je však, v skratke, aj Amerika a dopady jej niektorých geopolitických predstáv a mocenských riešení.
I.b Nemecká kancelárka Angela Merkelová krátko po vypuknutí migračnej krízy prejavila pozoruhodnú empatiu s utečencami a de facto pozvala všetkých do Nemecka. Slová politikov treba väčšinou vnímať s nutnou dávkou ostražitosti, ak však nemecká kancelárka, jedna z najsilnejších osobností sveta, vysloví takéto pozvanie, nie div, že mu rozumejú mnohí, najmä ak po niečom podobnom bytostne túžia, a aj sa podľa neho zariadia. (Že medzi Nemeckom a Gréckom sú aj Srbsko a Maďarsko a Chorvátsko a Slovinsko a Rakúsko a hranice schengenského priestoru, sa stalo skoro nepodstatným – a Schengen bol opäť malou luxemburskou dedinou.)
I.c Robert Fico, slovenský premiér, vyvoláva v posledných dňoch v európskej politike zvýšenú pozornosť najmä svojím dôsledným odmietaním utečeneckých kvót, aj keby mal ostať s týmto stanoviskom sám. A dokonca tvrdí, že ak bude slovenský postoj prehlasovaný, nebudeme ho vraj rešpektovať.
II. Metodológia – svet podľa Tomáša Akvinského
Po tejto viac-menej personálnej predohre skúsme nájsť metodologickú pomôcku, ako sa nestratiť v situácii, v ktorej sa neorientujú ani mnohé výrazne väčšie politické, filozofické či odborné kapacity, a kde je núdza o zmysluplné, realizovateľné a navyše aj citlivé riešenia humanitárnej krízy, akou dnes téma utečencov jednoznačne je.
„Bože, daruj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem, a múdrosť rozoznať jedno od druhého,“ znie jeden z najznámejších citátov Tomáša Akvinského, pripisovaný viacerým autorom. Koleso netreba vymýšľať, skúsme sa teda oprieť o stredovekého filozofa a teológa.
Navyše v situácii, vtipne charakterizovanej ekonómom Vladimírom Balážom: „Príchod relatívne malej skupiny migrantov (tohto roku ich nebude viac ako milión) vyvolal vášne a polarizoval spoločnosť. Jeden tábor hrdo máva vlajkou humanity a okázalo ignoruje všetky reálne problémy spojené s integráciou imigrantov. Druhý tábor vidí len africké a ázijské hordy pochovávajúce európsku civilizáciu.“
Obľúbené príslovie, že pravda je niekde uprostred, zvykne pokrivkávať, avšak medzi „oboma tábormi podľa Baláža“ je ešte veľký priestor pre ľudí, ktorí súcitia s časťou utečencov, ale nestrácajú empatiu ani voči svojim blízkym, a neboja sa mať strach z nezvládnutia tejto migrácie.
III. Globálne a lokálne
Príčiny súčasnej utečeneckej krízy sa nezačali na srbsko-maďarskej hranici a na chorvátsko-slovinskej, slovinsko-rakúskej, či rakúsko-nemeckej sa ani neskončia. Na masy utečencov neboli pripravení ani v Grécku, ani v Taliansku, a následky tejto nepripravenosti začali plniť pohár. Až brutálny maďarský zásah voči utečencom očividnejšie ukázal, ako Európa a jej lídri nepočúvali tikanie hodín z Blízkeho východu a severnej Afriky.
Nepočúvanie signálov bolo dôvodom na oneskorené a hysterické reakcie - a synergický efekt klimatických zmien, veľmocenských zásahov proti africkej a blízkovýchodným diktatúram, následkov arabskej jari, pádu režimov v Afganistane, Iraku a Líbyi, náboženských vojen na Blízkom a Strednom východe a občianskej vojny v Sýrii (plus vznik Islamského štátu) je takým výbušným koktailom, že trvať na kvótach ako lakmusovom papieri, ktorý oddeľuje citlivú starú Európu od necitlivej V4, je neakceptovateľným zjednodušením celej problematiky.
Siahnime teda po pomôcke Tomáša Akvinského – viacero významných klimatológov už dlhší čas upozorňuje na to, že globálne otepľovanie sa neprejaví len v tom, že klimatické zmeny a zmeny v počasí budú agresívnejšie ako v minulosti, ale že sa prejavia aj na ekonomických a politických pomeroch a vzniku konfliktov hlavne v treťom svete. Utečenecký fenomén nie je len dôsledkom politických zmien a rozporov medzi Severom a Juhom, či Západom a Východom, či medzi krajinami Juhu a Východu, ale aj toho, ako vyspelá časť planéty exploatuje planétu a podieľa sa na jej postupnom devastovaní a zhoršovaní ekonomických podmienok najmä v treťom svete.
Otázky, aké kladie napríklad v piatkovom denníku Sme Peter Ivanič (Ako si prejedáme planétu), z obyvateľov Severu a Západu nesnímajú spoluvinu za súčasný stav. Minulosť nás dobieha a dáva to čoraz hlasnejšie najavo. Doterajšie klimatické konferencie a dohody veľa relevantných výsledkov nepriniesli – bude tá najbližšia parížska skutočným obratom nielen vo vnímaní, ako sme planétu posrali, ale aj pri prijímaní záväzných a vymáhateľných riešení, čo s tým? Na parížskej konferencii by sa mala prijať medzinárodná dohoda o zmene klíme, ktorá umožní udržať globálne otepľovanie pod hranicou 2 stupňov Celzia, teda právne záväzná dohoda pre všetky krajiny, ktorej cieľom je bojovať proti zmene klímy.
Je to však reálne? Kto by nepoznal Murphyho zákon, že ľudia a národy začnú konať podľa zdravého rozumu, až vtedy keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti. Sú už aj vyčerpané?
IV. Fontaine, Merkelová a Fico
IV.a Fontainovo (seba)kritické povzdychnutie, ako sa nedarí Spojeným štátom a ich spojencom demokratizovať a liberalizovať nedávne diktatúry, zvrhnuté vojenskou silou, v podstate priznáva, že západné demokracie nemajú recept, ako riešiť problémy v treťom neliberálnom svete. Úprimná bezradnosť pred situáciou v Sýrii, akú naposledy (vo štvrtok 17. 9.) vo vysielaní TA3 prezentoval predseda zahraničného výboru NR SR František Šebej, je ako pars pro toto – Rusom vyhovuje Asadov režim, Asadovi odporcovia majú k liberálnym demokratom mimoriadne ďaleko, a tretím do partie je to najhoršie, čo svet pozná od Hitlera a Stalina. Islamský svet po odstránených diktátoroch (Saddám, Kaddáfí, Asad?) zatiaľ nie je lepším miestom pre život. Bez dohody USA a Ruska to zrejme v Sýrii nepôjde – ale ako vyzerá prienik ich záujmov?
Riešiť problémy tam, kde vznikli, je sympatická a dobre sa počúvajúca predstava – ako však konkrétne vyzerá? Autor netuší – nebojí sa to však priznať, lebo vôbec nie je sám. Ak sa dočítam o nejakej zmysluplnej diskusii relevantných politických hráčov, ktorá by ponúkla uskutočniteľné riešenia na Blízkom východe a v severnej Afrike, dám vám vedieť.
IV.b Odvtedy, ako Angela Merkelová pozvala státisíce utečencov do pohostinnej nemeckej náruče, už aj na základe kritických domácich reakcií zrejme pochopila, že - mierne povedané – prestrelila. Aj v nemeckom prostredí a medzi vrcholnými politikmi stúpa počet vyjadrení, že ani Nemecko nie je nafukovacie, že medzi utečencami ohrozovanými na živote a ekonomickými migrantmi je rozdiel, a že tí druhí sa zrejme budú musieť vracať do domovských krajín. Alebo tam, kde je ich možné vrátiť.
Čo nebude jednoduché – momentálna situácia vôbec nenaznačuje, že by vlna migrácie poľavovala. Tisíce utečencov najprv narazili na maďarský variant azylového konania, kde absolútne chýbala pripravenosť maďarských úradov na takéto počty a v kombinácii s netrpezlivosťou tých, ktorí prišli až na hranice schengenu, pripravili výbušnú zmes, kde stačilo málo (najmä útoky policajtov na ženy s deťmi boli vyslovene nechutné). Ak sa po neústupnosti nášho južného suseda pohli tisíce utečencov smerom na Chorvátsko a Slovinsko, kto predpokladá, že tieto balkánske krajiny prejavia väčšiu mieru solidarity a byrokratickej pružnosti? Chorvátske odhodlanie vydržalo jeden-dva dni a radšej posúvajú karavánu smerom na hranice s Maďarskom a Slovinskom, ktoré zrejme napokon nebude reagovať celkom podľa predstáv európskych byrokratov. Záťaž podľa všetkého čaká o niekoľko dní rakúske a talianske hranice, odkiaľ je len na skok do zasľúbenej zeme.
Na tomto mieste sa asi treba pristaviť pri netrpezlivej reakcii utečencov a migrantov na európsky azylový proces, ktorý má svoje pravidlá a procedúry. Iste, na jednej strane sa nedá nechápať únava a nervozita a netrpezlivosť ľudí, ktorí sú dni a týždne na ceste do Európy, a keď narazia na maďarský variant riešenia, reagujú skratovo – avšak predstava voľného pohybu tisícov utečencov po celej Európe, nielen do Nemecka a Švédska (napríklad), bez akéhokoľvek zistenia ich totožnosti a preverenia opodstatnenia ich žiadosti o azyl, je pre európsky schengenský model jednoducho neprijateľná a likvidačná.
Táto procedúra na schengenských hraniciach zasa predpokladá civilizovaný a humánny prístup na druhej strane hraníc (kde zrejme maďarské orgány zlyhali a zlyhanie riešili potom agresívnym postupom). Iste, druhou stranou mince sú obavy „utečencov“, že nebudú klasifikovaní ako utečenci, ale ako ekonomickí migranti a potom vyhostení – ak však už aj Merkelová vníma limity Európskej únie či Schengenu absorbovať a integrovať utečenecké vlny, treba z tohto faktu vychádzať pri ďalšom postupe európskych lídrov, Nórskom počnúc a Maďarskom končiac. O Grécku ani nehovoriac.
IV.c Nedá sa, samozrejme, vylúčiť, že striktné väčšinové hlasovanie, koľko má ktorá krajina prijať utečencov, sa ukáže neskôr ako nedomyslené, iracionálne a aj tak väčšina tých, ktorí dostanú na Slovensku azyl (mali by to byť naozaj utečenci a nie ekonomickí migranti, tých chce napokon vracať domov aj Angela Merkelová), sa postupne presunie v rámci voľného pohybu do Nemecka či Švédska. Osobne sa nazdávam, že to inak nedopadne, jedine že by si zamilovali pohostinnosť slovenskej krajiny a jej obyvateľov a našli tu ekonomické uplatnenie, o akom by napríklad v Kodani ani nechyrovali.
Nemožno však premiérovi nepripomenúť, že aj toto prsenie sa dá verbalizovať inak, oveľa diplomatickejším slovníkom, a podložiť silnejšími argumentmi, napríklad aj takými, že Slovenská republika je schopná dobrovoľne absorbovať väčšie množstvo utečeneckých rodín, ako navrhuje úradník z Bruselu či väčšina ministrov vnútra, aj keď považujeme povinné kvóty za nezmysel. Ako to v rozhovore pre denník Sme naposledy odporúčal knieža Karel Schwarzenberg. A pred ním hlava katolíckej cirkvi František, ktorého návrh jedna rodina do jednej farnosti je určite trošku naivná a nezohľadňuje pomery v slovenských cirkvách, ale logicky signalizuje, že ani tento počet nemusí byť pri rozumnej azylovej a integračnej politike slovenských úradov úplná kravina.
Z istého hľadiska pre toto dobrovoľné navýšené riešenie paradoxne svedčí aj premiérova obranná argumentácia – ak by bolo medzi utečencami až 90 percent ekonomických migrantov, nedá sa veľmi hovoriť o bezpečnostnom riziku vyplývajúcom z tohto pomeru. (Čo, samozrejme, neznamená, že takáto vlna utečencov nemôže zvýšiť počet radikálnych moslimov v západnej Európe – Slovenska by sa však veľmi týkať nemala.)
Takéto vysoké zastúpenie ekonomických migrantov rovnako sekundárne minimalizuje počet azylantov, ktorý by mal byť na Slovensku v konečnom dôsledku umiestnený, a tvrdenie o ohrození našej slovenskej civilizácie moslimským fenoménom je potom prehnané. Nehovoriac o tom, že sám premiér tvrdí, že „každý jeden človek, ktorý je ohrozený vojnou alebo je ohrozený hladom, by na území tejto krajiny našiel prístrešok, pokiaľ by takýto človek o to požiadal“ – čo je vlastne iným slovami povedané, že navrhnúť dobrovoľne vyšší počet azylantov je istý kompromis.
Ak sú povinné kvóty nezmyselné, iracionálne a neriešia situáciu migrantov, lebo aj tak ich tu nikdy neudržíme, ako hovoria premiér aj minister vnútra, zdá sa tento urputný boj s väčšinou európskych lídrov o povinné kvóty ako nezmyselný a iracionálny – iba vyčleňuje Slovensko na okraj európskej diskusie, tým skôr, ak s väčšinou navrhovaných opatrení naša krajina súhlasí (záchytné tábory mimo územia EÚ, dôsledná ochrana hraníc, precízny azylový proces...).
Angela Merkelová určite neurobí tisíc kľukov ako náš premiér, ale jej politický výtlak by som nepodceňoval.
V. Spoločnosť podľa prieskumu
Aj posledný slovenský prieskum, venovaný téme migrantov a utečencov, ukázal, že situácia v slovenskej spoločnosti nie je taká desivá, ako by mohol usudzovať pozorovateľ slovenskej politickej elity a sociálnych sietí. Napokon, prvé reakcie občanov či občianskych iniciatív, ktoré pomáhali utečencom v Maďarsku, či už šatstvom, potravinami alebo pomocou pri presune k rakúskym hraniciam, boli signálom aj o tom, že ak ide o pomoc núdznym, nie sme na tom až tak zle, a že ostrovčeky pozitívnej deviácie v našej spoločnosti naďalej pretrvávajú.
Spomínaný prieskum Agentúry 2muse o postojoch verejnosti k utečencom, uskutočnený od 9. do 12. septembra na reprezentatívnej vzorke slovenskej populácie 15+ (z hľadiska pohlavia, vzdelania, veku, veľkosti bydliska a regiónu, 1047 respondentov), priniesol viacero zaujímavých faktov.
Predovšetkým je to zistenie, že na otázku - „Súhlasíte, aby Slovensko prijalo utečencov a mohlo sa tak stať ich novou domovskou krajinou?” – odpovedalo presvedčivo „nie” 56 percent populácie, zvyšok s prijatím súhlasí (18 percent), alebo sa nevie vyjadriť (26 percent). Väčšiu solidaritu prejavili skôr staršie ako mladšie ročníky a skôr muži než ženy.
Medzi odpoveďami na otázku, čoho sa respondenti obávajú, dominovali obavy z neprispôsobivosti, inej kultúry, bezpečnostné obavy z náboženských dôvodov, ako aj ekonomické obavy (budú nás veľa stáť). Na otázku, komu by sme mali v prvom rade pomáhať, boli odpovede vlastne úplne logické – deti, rodiny, starí ľudia, ženy a osoby kresťanského vyznania.
Z hľadiska úvodnej otázky (dopad témy utečencov na výsledky parlamentných volieb) bolo zaujímavé, že najväčšiu podporu prijatiu utečencov prejavili sympatizanti strany Sieť (takmer 40 percent) a najväčší nesúhlas prejavili sympatizanti strán Smer-SD, SNS, Most-Híd a SaS. Na margo doterajšieho postupu vlády prináša prieskum niekoľko pozoruhodných konštatovaní – „zástancov myšlienky, aby Slovensko poskytlo utečencom prechodné útočisko (ubytovanie a stravu, základný príjem, zdravotnú starostlivosť a pod.) je viac než jej odporcov. Menej než pätina ľudí napríklad súhlasí s tým, aby sa pomoc poskytovala v prvom rade kresťanom. Naopak, väčšina schvaľuje prednostnú pomoc deťom bez kladenia podmienok na ich vierovyznanie či vierovyznanie ich rodičov. Ani realizácia ďalšej často opakovanej tézy, že je treba riešiť problémy tam, kde vznikajú, nemá silnú podporu: len necelá tretina súhlasí s tým, aby sa Slovensko zapojilo do vojenských operácií na ukončenie vojnových konfliktov v Afrike a na Blízkom východe“.
Samozrejme, verejná mienka je vrtkavá a od 12. septembra sa udialo veľa kontroverzných udalostí a len veľmi ťažko sa odhaduje, ako sa na verejnej mienke prejavia viaceré faktory – konfliktné udalosti na hraniciach, summity ministrov vnútra a lídrov krajín EÚ, spor slovenskej vlády a NR SR s väčšinou európskych politikov, jednota Smeru a opozície na rokovaní v parlamente vo veci povinných kvót...
VI. Volebná kampaň bez utečencov?
Po tejto dlhšej okľuke sa vráťme k otázke z úvodu. Môže problematika utečencov nejakým výrazným spôsobom ovplyvniť slovenské vnútropolitické dianie a súboj o parlamentné kreslá? Priebeh parlamentnej diskusie, porozumenie medzi Smerom a väčšinou opozičných poslancov a prijatie záverečného uznesenia - Národná rada SR berie na vedomie informáciu o aktuálnej situácii riešenia migračnej krízy v EÚ. Zároveň pripomína, že vláda SR je na európskych fórach vo vzťahu k utečeneckej kríze viazaná vyhlásením NR SR z 24. júna 2015. V júnovom vyhlásení parlament odmietol povinné kvóty na prerozdelenie migrantov. Poslanci zdôraznili tiež potrebu solidarity pri riešení migračných tlakov aj potrebu zodpovednosti za prijímanie opatrení na ochranu vonkajších hraníc EÚ. Parlament tiež odmietol akékoľvek spochybnenia základného piliera schengenského systému, ktorým je princíp voľného pohybu osôb – za ktoré hlasovalo 115 poslancov z prítomných 119, signalizuje záver, že téma utečencov momentálne nerozdeľuje slovenskú politiku natoľko, aby sa dalo prognózovať, že by mohla relevantným spôsobom ovplyvniť voľby do NR SR.