Je tu niekto, kto nechce vládnuť so Smerom?
Denník Sme
14. decembra 2015
Je tu niekto, kto nechce vládnuť so Smerom?
Smeru sa podarilo odviesť pozornosť od otázok, ako je korupčné vládnutie, ktoré mu tesne pred vypuknutím utečeneckej krízy znižovali preferencie
I povedal preceda, že by v prípade výhry vo voľbách uprednostnil dvojkoalíciu pred ďalšou jednofarebnou vládou, lebo „je lepšie, keď sú vo vláde dvaja, lebo ťarcha nie je taká veľká a máte partnera, ktorý prináša iné pohľady“.
I začali sa diať veci.
Niežeby sa nediali už predtým, lebo koketovanie s myšlienkou, kto bude tým druhým vo vláde, teda prvým v poradí, komu zatelefonujú zo Súmračnej v nedeľu 6. marca dopoludnia (?) na rokovanie o prioritách vládneho programu, ako by sa dalo čo najlepšie ulahodiť slovenským občanom, teda voličom, ktorí len toť včera rozhodli, komu zveria svoje majetky a životy a bezpečnosť a dane a odvody do štvorročnej správy, teda toto koketovanie bolo trvalou súčasťou každého uvažovania, čo sa bude diať deň po, keď iba zopár vyvolených vystúpa na slovenský politický Olymp, hradný vrch.
Hmm. Je tam iba 150 miest, na každého sa teda nedostane, a na vládnutie postačí 76 – inými slovami bolo povedané.
Svojstojný Draxler
Spolu 23 volebných strán, 23 tímov, 23 programov – a pred nimi chudák volič zaskočený toľkou ponukou Dobra a Lepšia a Najlepšia. Klasický fór hovorí, všetci chcú tvoje dobro, nedaj si ho vziať. Iný klasik zasa hovorí, že mať obľúbeného politika je ako mať obľúbenú chorobu, ale to je tak trošku premrštená póza, u nás sa oveľa viac darí už zaužívanej mantre o menšom zle.
Koho nám teda ponúkli tí, ktorí sa chcú dostať k štátnej kase a deliť z nej svojim a blízkym a tým, čo tak veľmi potrebujú, a aj tým, ktorých tak veľmi potrebujeme, že ich nemožno obísť – ak teda nepyskujú ako tie večne nespokojné mrchy učiteľské, päť stoviek v čistom sa im máli, hoci v takom Vyšnom Nemeckom je to celkom slušná pláca.
Líder všetkých lídrov ponúkol overenú klasiku – verných a poslušných a akcionárov a sluhov akcionárov. Draxler nedokázal spacifikovať svoj rezort a dokonca súhlasil s myšlienkou, že do školstva treba naliať viac financií. Hoci túto nebezpečnú ideu prefíkane presunul až na povolebný kabinet, myšlienka vzdelávania voličov ako priority je pre politikov podobných tým v Smere dosť nebezpečná. Draxlera jednoducho niet. Neviem, či chýba, ale ako ukážka, kam vedie náznak samostatného myslenia, poslúžil dobre.
Biele vrany
Nečakaným pozitívnym lídrom diskusií o kandidačných listinách sa stal Igor Matovič – z dvoch dôvodov. V súlade so slovami herca Alaina Delona, že len idiot nemení svoje názory, upustil od koalície Obyčajných ľudí s Lipšicovou Novou, keď pochopil, že toto objatie je z hľadiska preferencií smrteľné, a aby dodal váhu svojmu pôvodnému omylu, verejne prisľúbil, že ak ich volebná strana nezíska sedem percent, vzdá sa poslaneckého mandátu (o ktorom a priori predpokladá, že ho získa). Päť je menej ako sedem, to dá aj Matovičov rozum, a tak priznanie veľkých očí vyústilo do rozhodnutia, ktoré na jednej strane minimalizuje hrozbu prepadu hlasov týchto voličov, a na druhej komplikuje obhajobu monopolného vládnutia Ficovho tímu.
Pragmatické rozhodnutie vyšpičkoval Igor Matovič zaujímavými osobami, ktoré získal na svoju kandidátku – mená ako Veronika Remišová na čele kandidátky, Alan Suchánek, Oto Žarnay (dve biele vrany z posledných rokov) či divadelníčka Viera Dubačová sú signálmi, že Matovič neustáva vo vírení politických vôd aj pozitívnym spôsobom (aj keď súkromný rozhovor o vážnejších témach s ním ešte dlho nikto viesť nebude). A hoci možno vzdať úctu za tieto nové mená v politike, táto skladačka je aj naďalej partičkou, aká môže len veľmi ťažko pomýšľať na obsadzovanie postov v exekutíve, ak by sa obyčajní aj tí neobyčajní dostali do parlamentných lavíc. Ponuka kandidátov bez predchádzajúceho dlhodobého straníckeho ukotvenia v regionálnej politike limituje koaličné možnosti Matovičovho projektu, logicky odsúdeného na kritiku z parlamentných lavíc predovšetkým. Či nanajvýš na podmienenú podporu menšinovej vláde, ak by sa taká príležitosť naskytla – ale visieť na šnúrkach od gatí Igora Matoviča či jeho poslancov, to je len pre najsilnejšie a najchladnokrvnejšie povahy...
Posvätenie suterénu
Neštandardným projektom aj naďalej ostáva maďarskoslovenský subjekt Most-Híd, dokazujúci, že extrémizmus môže dostávať na frak aj týmto spôsobom – navyše táto kombinácia logicky zaväzuje predstaviteľov strany nepripojiť sa ku každému nacionalistickému a xenofóbnemu bubnovaniu, schovávanému hoci aj za páčivo znejúce ciele ochrany Slovenska. Z tohto hľadiska je ťažko pochopiteľná tá podpora smeráckej novele ústavy, ktorá mala za cieľ predovšetkým upevniť v ľuďoch pocit obáv z terorizmu utečencov a následného vďakyvzdania Smeru, že nás pred týmto ohrozením ochráni.
Pretože týmto hlasovaním poslanci Mosta-Hídu legitimizovali projekciu Fica a Smeru do roly ochrancov krajiny a podporili jeho marketingový predvolebný antiutečenecký cieľ. Len vďaka ktorému sa Smeru podarilo odviesť pozornosť od porovnateľne dôležitých otázok, akým je korupčné vládnutie či klientelizmom prelezená spoločnosť, ktoré Smeru tesne pred vypuknutím utečeneckej krízy znižovali voličské preferencie na najnižšie hodnoty za volebné obdobie. Zabudnutí sú Širokého živnostníci, CT v Piešťanoch a kompa a Foraiova teta, dnes diškurzu vládne téma utečencov a čo všetko nám od nich hrozí a kto jediný nás pred nimi ochráni. Diferencovanie medzi podporou zmeny ústavy a odmietaním zmeny 15 zákonov je rozlišovanie, aké väčšina verejnosti nebude vnímať s takým pochopením, aké by možno Bugár a spol. očakávali.
Ak 28:22, tak áno?
Nádej voličov napravo od stredu, od ktorej si po prezidentských voľbách mnohí sľubovali, že vytvorí alternatívu k Ficovmu monolitu, sa po známych chybách pohybuje síce na pozícii stabilného korunného princa, keď však dôjde na delenie povolebnej koristi, bude len jedným z kandidátov na pozíciu žiadaného koaličného partnera. Rado Procházka je dosť skúsený politik na to, aby nevedel, že vyjadrenie v rozhovore s komentátorom Hospodárskych novín Petrom Tkačenkom – „Ja som pritakal na to, že či si myslím, že by Smer za istých okolností bol ochotný kývnuť na podstatu toho plánu, ktorý máme. Myslím si, že keď Smer bude mať 28 a my 22, tak je to úplne iná situácia, ako keď Smer má 35 a my 12, to teraz hovorím úplne otvorene“ – sa môže v interpretácii tohto média, teda HN, posunúť do verzie – „Pripustil by som možnosť koalície so Smerom, ak by bol ochotný pristúpiť na naše podmienky a po voľbách by získal napríklad 28 percent a my 22.“ Iste, významový posun zaregistruje každý, aj menej bystrý pozorovateľ, ale že by v ňom bolo odmietanie koalície s takou stranou, akou je dnes Smer-SD, to sa v ňom nájsť jednoducho nedá.
A úplne polopatisticky povedané, ak by Smer-SD kývol na priority Siete, ktorými sú podľa Procházkových vyjadrení hmotná zodpovednosť politikov, vylúčenie schránkových firiem z verejného priestoru, zníženie daní a odvodov či rozvoj zaostalých regiónov, ak by bol ochotný sa podieľať na „podpore rodín, kde aspoň jeden rodič pracuje, podpore malých a stredných zamestnávateľov a podpore rozvojových príležitostí v zaostalých regiónoch“, tak je pri rokovacom stole Siete vítaný. Ak by teda Smer akceptoval túto predstavu Siete, tak nie je vylúčená ani koalícia Smer – Sieť, tak to sa volič s vyhraneným odporom k praktikám Smeru a morálnemu a legislatívnemu suterénu, kam táto strana spoločnosť vedie a sčasti už aj doviedla, môže na túto ponuku tejto akože pravice vykašlať.
Je tu vôbec niekto zmysluplný, kto nechce koalovať so Smerom? Takto znie kľúčová otázka volieb do NR SR 2016?