Kodajová: Štúrovci končili revolúciu 1848-49 s pocitmi víťazov. Právom
Denník Sme
4. januára 2016
Kodajová: Štúrovci končili revolúciu 1848-49 s pocitmi víťazov. Právom
Dvanásteho januára 1856, pred 160 rokmi, zomrel Ľudovít Štúr – ako 40-ročný. Napriek smrti v mladom veku dokázal viac ako mnohí iní, súčasníci aj nasledovníci. Aj preto si vyslúžil – v tomto denníku aj v Slovenskom rozhlase – viac ako bežnú podenkovú kampaň. Zhováram sa s Danielou Kodajovou, historičkou z Historického ústavu SAV.
Slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, básnik, spisovateľ, publicista, redaktor a pedagóg - to všetko je Ľudovít Štúr. Na jedného človeka je to až veľa, ale keby som to zredukoval na neveľmi častý pocit - síce uzákonil spisovnú slovenčinu, ale táto kodifikácia bola neskôr výrazne pozmenená; vystupoval v uhorskom sneme za požiadavky Slovákov, ale na tejto úrovni ich nedosiahol; počas revolúcie sa postavil na stranu Viedne proti Pešti, ale od Viedne veľa pre slovenský národ nezískal; neskôr sa na poľovačke nešťastne postrelil a zomrel. Viem, je to trochu neférový sumár, ale ako sa z takéhoto človeka stane národná ikona?
„Keď to takto zbilancujete, je to dosť hrozné. Zarážajúce.“
Predpokladám, že výsledný obraz dopadne inak, preto sa pýtam práve vás.
„Skúsme si to postupne rozoberať... Keď zomrel, mal 40 rokov a niekoľko mesiacov, a všetko, čo ste vymenovali, je relatívne slušná bilancia. Štúr mal dva vzory, otca a staršieho brata. Otec bol učiteľ, starší brat bol evanjelický farár a Štúr sa pohyboval medzi týmito dvoma podobami. Mal učiteľský talent, ale aj niečo kazateľské v sebe. Rád prednášal, rád zvestovával nové myšlienky, a medzi týmito dvoma polohami sa nevedel rozhodnúť. Študoval filozofiu, teológiu a nakoniec sa uplatnil v úplne inej oblasti. Realizoval sa ako učiteľ, pritom ale nedostal stále miesto. Uplatnil sa ako študentský vodca, ako rečník, ako organizátor, ktorý všetky aktivity podriadil „národnej práci“. Sám označil svoje smerovanie slovami, že mu svietia dve hviezdy - jedna je slovanstvo a druhá národná práca, prebudenie národa k životu. Z toho mu vychádzalo, že potrebuje osloviť národ, zobudiť spiaci ľud, potrebuje s ním komunikovať, a na to mu nestačila učiteľská katedra, kde mal jednu triedu žiakov, potreboval väčšie fórum. Preto sa rozhodol založiť noviny, ale trvalo štyri roky, kým dostal povolenie. Ak sa zamyslíme nad všetkým, čo plánoval a čo nakoniec musel urobiť, lebo si to doba vyžadovala, tak Štúr sa toho cieľa nielen držal, ale išiel až za ten cieľ. Nehodnotila by som ho ako neúspešného človeka, pretože dokázal reagovať na výzvy doby.“
Mnohí by boli radi takí neúspešní ako on.
„Presne tak. Uvedomme si, z akých pomerov pochádzal, a dotiahol to až do uhorskej snemovne. Keď vypukla revolúcia, všetko sa zvrtlo, ale Štúr sa opäť chopil príležitosti. Samozrejme, iná bola v marci 1848, iná v máji 1848 a iná, keď sa moc otriasla a začala revolučné ohniská likvidovať. Pre všetkých aktérov roku 1848 bolo na začiatku dôležité odvolať kancelára Metternicha a prijať ústavu. Vládla predstava, že keď bude konštitúcia, všetko sa vyrieši. Aj jazyková otázka, aj národné práva. Ukázalo sa však, že ani sami vodcovia revolúcií v národných kabátikoch nie sú schopní sa dohodnúť. Dokonca aj slovanská báza v Prahe bola neúspešná; aktéri sa pohádali, zasiahli Windischgrätzove vojská a účastníkov Slovanského zjazdu rozohnali. Štúrovi z toho vyplývala jediná možnosť - dostať sa do pozornosti cisárovi, spísať vlastné požiadavky a byť na jeho strane, lebo sa ukázalo, že cisár je tá sila, ktorá zákony zmení.“
Prečo ani maďarskí revolucionári nevideli za roh?
„Maďari boli príliš na koni, všetko im nahrávalo.“
Nepotrebovali spojencov?
„Im sa pravdepodobne zdalo, že ich majú. Lojalita občanov rôznych národností a jazykov k uhorskému kráľovstvu, ktoré bolo vojensky pokorené a začlenené do širšej habsburskej ríše, vlastne stále pretrvávala. Maďarským liberálnym vodcom, ktorí chceli zmeny, sa zdalo, že ostatné obyvateľstvo nutne pôjde za ideou obnovy uhorského kráľovstva.“
V mnohých veciach, sociálnych či ekonomických, sa tí vodcovia v národných kabátikoch zhodli, problémom bola nacionálna, národno-štátna otázka, žiadosti slovenského národa...
„Lenže čo to znamená obnoviť uhorské kráľovstvo? Znamenalo to obnoviť ho v takom stave, v akom bolo v roku 1526? To je nezmysel. Všetci chceli nejakú modernizáciu, a práve na jej podobe sa nezhodli. Ak sa má niečo obnoviť, nech sa obnoví aj s tým, čo teraz požadujeme, teda aj s občianskymi slobodami, o čo sa maďarské národné hnutie primárne usilovalo, ale keď došlo na konkrétne prípady, na udeľovanie práv, najmä národnostných a jazykových, tak z obavy, že sa naruší celistvosť obnovovaného uhorského kráľovstva, nechceli ostatným ustúpiť. Nebol to len prejav egoizmu, ale hlavne obavy, že ani táto zmena zasa nevyjde. Podobných pokusov urobili niekoľko, veď všetky stavovské protihabsburské povstania boli neúspešné aj preto, že sa nedohodli ani medzi sebou. Táto obava ohrozenia už od počiatku ich zrejme nútila veľmi radikálne a striktne povedať Nie!, Takto to chceme! a všetci musíme byť v postupe voči cisárovi jednotní.“
Čiže, dilema medzi Viedňou a Pešťou bola podľa vás úplne logická a nevyhnutná?
„Myslím, že úplne logická, pretože kým v marci 1848 sa zdalo, že radikálni revolucionári sa spoja, už v máji a v júni bolo jasné, že to nedokážu. Otázne bolo, kto rozhodne? Bude to cisárska politika, cisársky dvor, bude vláda, lebo nakoniec konštitúciu aj tak musí vláda schváliť a prijať. V uliciach, na barikádach sa dá vybojovať prísľub konštitúcie, ktorý dá cisár (vláda) pod nátlakom revolúcie, ale samotný text a proces jeho schvaľovania sa už deje úplne v inej konštelácii síl, ako bolo pôvodné zloženie bojovníkov za slobodu.“
Nakoniec sa ukázalo, že ani jeden projekt nebol úspešný. Ani ten peštiansky, ale ani viedenský, lebo ani príklonom k Viedni nedosiahli štúrovci to, čo chceli.
„Ale ako to mali oni vedieť? V novembri 1849 sa predsa rozpúšťali vojská s tým, že boje sme ukončili, ústava bola schválená, vlastne sme dosiahli, čo sme chceli - poddanstvo bolo zrušené, nemilovaný Metternich bol odstránený, nastúpil nový mladý cisár, ktorý sa tváril, že je moderný človek, predpokladalo sa, že sa bude snažiť ríšu modernizovať k všeobecnej spokojnosti občanov. Ukázalo sa však, že mladý neznamená automaticky progresívny. V 50. rokoch sa ríša konsolidovala, ale potom sa začal jej úpadok. Všetky odstredivé sily, predovšetkým nemecký a taliansky nacionalizmus, sa prejavili veľmi rýchlo a v 50. - 60. rokoch sa od ríše stále oddeľovali ďalšie a ďalšie územia. František Jozef bol jedným z najdlhšie vládnucich panovníkov v habsburskej ríši. Od roku 1848 sa mu ale nepodarilo vyhrať vojensky, vždy bol na čele armády, ktorá nebola úspešná. Navyše diplomatické rokovania po každej vojne stále zreteľnejšie ukazovali, že európske mocnosti neusilujú o zachovanie celistvosti rakúskeho cisárstva, ale podporujú vznik národných štátov - talianskeho kráľovstva a nemeckého cisárstva, a to aj za cenu rakúskych územných strát. Ale to vieme my, z našej perspektívy. Štúrovci to nemohli vedieť, nikto z nich nemal krištáľovú guľu. Revolúciu končili s presvedčením, že sú na strane, ktorá vyhrala, a dosť k jej víťazstvu prispeli. Bol to oprávnený pocit.“
Len keď sa delila medvedia koža, prišli skrátka.
„Oktrojovaná ústava platila pre všetkých, pre víťazov i porazených. Všetci boli svojím spôsobom sklamaní. Vznikal režim, ktorý sa neoficiálne označoval ako Bachov neoabsolutizmus. Evokovalo to prirovnanie k režimu metternichovského charakteru, a to aj napriek tomu, že oficiálne bola prijatá ústava a podľa nej absolutizmus nemal existovať.“
Na Slovensku sa často nehovorí, že po porážke revolúcie bolo nemálo maďarských revolucionárov popravených, viacerí utiekli do zahraničia...
„Najznámejší maďarskí, talianski, nemeckí, českí a iní revolucionári boli doživotne alebo dlhodobo v exile, iní boli pozatváraní a vlastne až amnestia v roku 1854 ich vypustila na slobodu. Režim Bachovho neoabsolutizmu bol zavŕšený tzv. silvestrovským patentom v decembri 1859. A tak vlastne stav, o ktorom snívali na jar 1848, nastáva až od roku 1860. Roky 1860 – 67 sú obdobím tzv. provizória. Vtedy doba priala kladeniu politických a národnostných požiadaviek politicky oslabenému cisárskemu dvoru. Vývoj spel k dualizmu, vyhláseniu Rakúsko-Uhorska, čiže k čiastočnej obnove samostatnejšieho postavenia Uhorska. Chorváti aj Česi si mysleli, že aj oni dosiahnu ústupky a príde k zriadeniu trializmu. Svoj zlatý vek zažívalo aj slovenské národné hnutie. Vznikol dokument Memorandum slovenského národa, Matica slovenská, gymnáziá... To krátke obdobie bolo plné nádejí a štúrovskí veteráni, o 20 rokov starší, sa znovu objavili na scéne a znovu mali pocit, že teraz sa to zmení. Lenže Štúr sa už toho nedožil.“
Aký bol Štúr vlastne revolucionár a vojenský vodca? Ako revolučný líder nemohol byť pri organizovaní dobrovoľníkov bokom. Bol na ten post vnútorne disponovaný?
„Práveže si myslím, že ho to vystrašilo. Ale obavy mali všetci, pretože boli buď učitelia alebo kňazi, a u ľudí, ktorí žijú podľa morálnych predstáv, je problém zobrať zbraň do rúk. Pociťovali morálnu brzdu. Na druhej strane pôsobila romantická predstava o slobode, ktorá sa musí vybojovať. Stála pred nimi povinnosť, že sú to oni, kto to musí urobiť. Opäť to súvisí s etikou. Uvedomovali si, že toľko o tej slobode rečnili, písali a veršovali, že teraz nemôžu cúvnuť. Ísť do boja vzali ako svoju povinnosť..“
Nemohol povedať, že neznáša pohľad na krv.
„Že sa mu to bridí, napríklad. Predpokladám, že Štúr si myslel, že bude politickým, duchovným vodcom a nebude musieť strieľať. Bude ten, kto bude posmeľovať k boju, vyjadrovať slovami, prečo je boj dôležitý v duchu: Bratia Slováci, tu stojíme, tu dívame sa, kde náš ľud odveký žije, osloboďme ho - to sú heslá, výzvy, slogany... Hoci bol poľovník, predstava, že teraz bude strieľať do ľudí, mu asi veľmi nekonvenovala. Štúr sa ukázal ako dobrý burcovač, ale pri konkrétnom organizovaní vojenských rozhodnutí trošku zlyhával, čomu sa nemožno čudovať, veď nielenže nemal k tomu žiadnu prípravu, ale ani revolučné vojská sa nesprávajú ako regulárne armády. Navyše je rozdiel medzi prvou, druhou a treťou dobrovoľníckou výpravou. Do prvej boli naverbovaní ľudia, ktorí si predstavovali revolúciu i slobodu v takom anarchistickom duchu. Väčšina roľníkov sa dala naverbovať, lebo mali sľúbenú pôdu. Ale nik im pôdu nerozdával. Počas prvej (septembrovej) výpravy, keď vznikla aj Slovenská národná rada, neboli dobre zásobení, neboli dobre oblečení, skutočne vyzerali ako guerilla. Rovnaké boli aj maďarské honvédske vojská. Takže na oboch stranách museli sem-tam rabovať, aby sa najedli. Druhá výprava bola lepšie organizovaná i zabezpečená. Prišli českí velitelia, ktorí okrem toho, že im vojaci rozumeli, ovládali vojenské záležitosti a výprava začínala mať podobu vojska, síce narýchlo, ale predsa len zorganizovaného. Posilou boli aj Daxner, Vakulíni, Francisci, Štefanovič po návrat z väzení. Dostali hodnosti dobrovoľníckych kapitánov a začali veliť. Štúr sa vtedy trochu stiahol, aj naďalej chodil s vojskom, ale hlavne rečnil. Bol vývesným štítom, symbolom výpravy. On sám bol vzdelanec, ktorý si pestoval nechtíky, listoval v knihách, pekne sa obliekal, záležalo mu na brade, na vlasoch a teraz si ho predstavte v nejakom poľnom tábore a bez vaničky a kúpeľne. Štúr bol naozaj človek iného razenia, nie do boja, nie do poľných podmienok. Štúr to o sebe vedel. Vedel však i to, že musí na koni impozantne vstúpiť na obsadené územie a prehovoriť, ale potom prenechal velenie druhým. V mojich očiach má aj za to dobrý bod. Zvládol, že iným to ide lepšie, prenechal im samotné velenie a nekafral do toho.“
Hovoríte, že vedel delegovať kompetencie...
„To vedel. Túto danosť mal. Dokázal prečítať ľudí, odhadnúť ich a poveriť úlohami. Preto väčšina štúrovcov vo svojich spomienkach o ňom hovorila ako o vodcovi v pozitívnom zmysle. Dával im pocit, že aj oni sú dôležití.“
Prvý medzi rovnými?
„Áno, bol vodca takéhoto typu.“
To by sa niektorí lídri ešte aj dnes mohli od neho učiť.
„Myslím, že áno. Štúr sa totiž otváral len pred ľuďmi, ktorým dôveroval. Napriek tomu aj protivníci uznávali, že si stál za svojím slovom. Skutočne si sám zvolil cestu dodržiavania národného asketizmu. Nie asketizmu náboženského typu, ale národného, to znamenalo, že všetko obetuje a podriadi národným záujmom. Aj svoj osobný život. Samozrejme, rád sa pekne obliekal, napokon, aj musel, ak chcel reprezentovať. Vieme, že veľmi skromne žil, ale stále si požičiaval peniaze na národné veci.“
Z čoho vlastne žil?
„Bol učiteľ a dával kondície.“
Prečo ho vlastne vnímalo jeho okolie ako lídra?
„Myslím si, že mal na to všetky predpoklady a zúročil svoj učiteľský talent. Okrem toho priam nasával z kníh, dokázal hltať knihy jednu za druhou, takže vždy mal tak trošku navrch alebo náskok pred ostatnými. On si však čítaním nielen utrieďoval vlastné myšlienky, ale ich aj posúval ďalej, odporúčal svojim žiakom literatúru, diskutoval s nimi. Študentom sa viac páči, keď je učiteľ otvorený a diskutuje s nimi.“
Vnímate ho ako demokrata, ako človeka, ktorý vníma druhú stranu ako partnera?
„Jeho pedagogické pôsobenie sa tak javilo. Aspoň tak to vyplýva zo zápiskov jeho žiakov, či už opisovali Štúra na pôde školy alebo počas dobrovoľných prednášok v jeho byte. Všetci spomínajú, že prinášal nové myšlienky, diskutoval o tom príťažlivou formou, a potom ich poveroval rôznymi úlohami - keď pôjdeš na prázdniny, tak sa popýtaš starých ľudí, ako žijú, čo si pamätajú, ako pracujú, spievajú.... Po prázdninách spoločne preberali skúsenosti. Dnes by sme povedali, že to bol workshop.“
Proste národný buditeľ v teréne.
„Áno, presne tak. Počas tejto terénnej práce jeho študenti spoznávali ľudí, robili si kontakty, ešte o tom aj napísali, keď texty vydali, rozposielali ich tým ľuďom. V tom čase jestvoval aj systém suplikácií. Veľká väčšina študentov cez prázdniny navštevovala zbory svojej konfesie, chodili po farároch a učiteľských rodinách, kde ich nechali prenocovať a prispievali im na štúdium. Volalo sa to prázdninové suplikantské cesty. Bola to bežná prax, študent reprezentoval školu, reprezentoval seba, a potom tým ľuďom, ktorí mu prispeli na štúdium, poslal buď list alebo nejakú informáciu o študijných výsledkoch a aktivitách.“
Učitelia a farári takto fakticky investovali do vlastnej budúcej vrstvy inteligencie.
„Vnímalo sa to ako povinnosť, ako lojalita vrstvy vzdelancov, ktorí sa musia vzájomne podporovať. Väčšinou podporovali tých, ktorí sa angažovali ako Slováci, v slovenskom národnom hnutí. Možno teraz odbočím, ale keď takýto významný národovec zomrel, nad jeho hrobom či z nekrológu sa dozvieme aj také veci, že prijal mnohých študentov, požičal knihy, jeho žena ich vybavila na ďalšiu cestu, dala košeľu, opraviť topánky... Sú to drobné služby, ale takto sa vytvárala spolupatričnosť medzi vzdelancami. Vtedajší príslušníci inteligencie si naozaj mysleli, že sú niečo viac, ale z toho im vyplýval nielen pocit hrdosti, ale aj zodpovednosti, že musia potiahnuť tých ostatných k sebe, alebo pomáhať tým, ktorí sú naši.“
Revolučnej etape v Štúrovom živote predchádzali dve dôležité dilemy – prvou bola tá, ako má vyzerať slovenský spisovný jazyk a vôbec prečo ho máme mať? Čo si od toho sľuboval a ako neskôr vnímal korekciu jeho kodifikovanej podoby?
„O jazyku vládla predstava, že bude jednotiacim prvkom národa. Spoločná história, prezentovaná príbehom o starom národe, ktorý tu už v dávnych storočiach vytvoril ríšu a mal svojich panovníkov, je tak trochu rozprávkovou verziou príbehov, aké si o svojich dejinách utvára každý národ. Čiže historický príbeh, ktorý mal spoločnosť zjednocovať, tu bol. Dokázali ho vymyslieť a konštruovať tak, aby bolo jasné, že obyvateľstvo, ktoré žije v horách a dolinách krajiny medzi Tatrami a Dunajom, nielenže dlhodobo obýva krajinu, ale ju aj zveľaďuje. Lenže doteraz ju zveľaďovalo pre svojich vládcov a teraz nastáva obdobie, že to bude robiť pre seba. Národovci verili, že prostredníctvom príbehov o dejinách sa formuje pocit jednoty a ten pomáha z prebudeného ľudu utvorí národ. Národ, ktorý je sebavedomý a moderný, bude sám zainteresovaný na tom, aby mu v krajine, kde žije, bolo dobre, minimálne tak ako iným národov v ich krajinách. “
Akú úlohu v tomto procese, vytváraní národa zohráva jazyk?
„Jazyk bol komunikačný kód, ktorý mal všetkých prepojiť. Písaná kultúra bola veľkou hodnotou pre národ, ktorý sa v prítomnosti nemohol viazať na konkrétny vlastný štátny útvar. Kultúra a literatúra písaná v národnom jazyku boli tou najcennejšou hodnotou a ochrana jazyka sa považovala za národnú prioritu. Zbieranie ľudovej slovesnosti, ľudových povestí, ich zapisovanie a vydávanie smerovalo k tomu, aby vzdelanci mapovali a zistili aj to, ako sa kde hovorí.“
V tom čase tu bol zrejme Babylon jazykov - bernolákovská kodifikovaná slovenčina, biblická čeština, zvyšky latinčiny, maďarský a nemecký jazyk a potom iks variantov slovenských nárečí. A do toho prichádza projekt nového jazyka, nie jeden z týchto jazykov. Aké mali byť jeho prednosti, aby bol prijatý?
„Všetky jazyky, o ktorých ste hovorili, bernolákovčina, latinčina, nová maďarčina, boli jazyky vzdelancov. Ľud hovoril variantmi živého, bežného jazyka a obrazne povedané v každej doline trošku inak. Ambíciou štúrovcov však nebolo ísť na úroveň ľudu, oni chceli byť národom, ktorý pestuje vysokú kultúru v jazyku, ktorým hovorí aj ten ľud. Toto bola idea. Štúrovci vytvorili jazyk, podobný jazyku, ktorým hovoril ľud. Samozrejme aj oni ako vzdelanci si mali tento jazyk osvojiť a písať v ňom. Čiže cieľom bol jazyk pochopiteľný v hovorenej i písanej podobe aj pre ľud. Preto bolo potrebné dohodnúť sa na tejto podobe jazyka a zakotviť dohodu v pravidlách.“
Tejto dohode predchádzal konflikt s Kollárom a isté konštruktívne napätie so stúpencami bernolákovčiny.
„Práveže s bernolákovcami to nebolo až také napäté.“
Vďaka Jánovi Hollému?
„Nielen preto. Konfesionálne delenie spoločnosti angažovaných vzdelancov naďalej pretrvávalo. V 40. rokoch 19. storočia už žili generácie, ktoré sa formovali po Tolerančnom patente, takže boli formálne rovnoprávne z náboženského ohľadu. Lenže z rodinných väzieb a tradícií sa nedá len tak ubziknúť. Istá nedôvera, resp. rezervovanosť medzi komunitami rôzneho vierovyznania tu stále existovala. A práve túto rezervovanosť sa štúrovci pokúsili preklenúť využitím osobnosti formátu Jána Hollého. Hollý bol totiž symbol. Bol najstarší žijúci predstaviteľ bernolákovcov, katolíctva a slovenskej literatúry istej etapy jej vývoja. Pritom netvoril v bernolákovčine obyčajné básničky, ale hrdinské eposy o slovanskom a slovenskom dávnoveku, prekladal z klasickej antickej literatúry a mal zásluhy na aktívnom kultivovaní jazyka. Návštevou u Hollého a predstavením mu svojho projektu kodifikácie sa štúrovci prihlásili k akceptovaniu snaženia predchádzajúcich kodifikačných iniciátorov, čím dali najavo istú kontinuitu vývoja. Toto zdôraznenie zásluh svojich predchodcov a priradenie sa k nim bolo dôležité. Bol to signál ostatným, že sami seba nevnímajú ako nových a jediných správnych zvestovateľov, ale hlásia sa k minulosti formovania národného spoločenstva. Bola to výzva k medzigeneračnej i medzikonfesionálnej spolupráci. Upozornenie na prepojenie osudov a kontinuity vývoja všetkých zložiek národa bol ten najlepší signál, aký mohli vyslať, aby pre svoju vec získali ďalších.“
Z čoho teda pramenil problém akceptovania štúrovčiny v rámci evanjelickej komunity?
„Nový jazyk spôsobil naozaj oveľa väčšie trenie v samotnom evanjelickom prostredí, pretože evanjelikom sa zdalo, že novým jazykom prídu o svoju identitu, o jeden z evidentných a silných identifikačných znakov evanjelických komunít – tým bola biblická čeština. Práve pri presviedčaní o výhodách prijatia nového jazyka zohral Štúr významnú úlohu. Akt kodifikácie neznamená len získanie súhlasu od Hollého. V evanjelickom prostredí o jazyku rozprávali už tri - štyri roky predtým, pri rôznych príležitostiach. A keď sa v rokoch 1841 a 1842 začala akcia okolo Prestolného prosbopisu, Štúr dokázal nielen to, aký je rečník, ako sa vie zaangažovať, argumentovať, ale aj presvedčiť o potrebe nového jazyka ako najvnútornejšej potreby slovenskej evanjelickej komunity.“
Prosbopis adresovali slovenskí evanjelickí vzdelanci cisárovi Ferdinandovi a odsudzovali násilné zavádzanie maďarčiny v úradnom styku. Aká bola pointa Prestolného prosbopisu z tohto hľadiska?
„Silnejúce maďarizačné tlaky spočívali v tom, že sa presadzovala predstava, aby sa všetci evanjelici Uhorska zjednotili a využívali maďarčinu ako liturgický jazyk. Za týchto okolností sa slovenskí evanjelici cítili ohrození, pretože v rámci uhorských protestantov predstavovali menšinu popri silnej nemecky hovoriacej evanjelickej komunite a najpočetnejšej maďarsky hovoriacej. Skupina významných evanjelických predstaviteľov pripravovala prosbopis ako protest voči snahám uhorských evanjelikov maďarskej reči zaviesť maďarčinu ako jednotný jazyk pre všetkých protestantov v krajine a žiadosť panovníkovi o ochranu. V tejto situácii Štúr využil svoj vplyv v komunite a presviedčal o výhode jazykovo sa spojiť s väčšinovou slovenskou spoločnosťou, pričom početnejšia národná komunita sa javila ako účinná ochrana i na zachovanie charakteru a autonómie vlastnej konfesie. Bola to komplikovaná situácia a vysvetliť ju takýmto zjednodušením sa javí príliš prvoplánovo. V zásade išlo o to, že zjednotením celej slovenskej spoločnosti bez ohľadu na konfesiu na jazykovom základe vznikne početnejší národ.“
Pre ľudí, ktorí o tom veľa nevedia, sú to nové informácie.
„Jednoduchšie povedané, s hrozbou pomaďarčenia by sa stratila aj bibličtina. Prijať štúrovčinu sa v danej konštelácií síl javilo ako možnosť zachrániť sa prostredníctvom jazyka, ktorý bol nový, ale nie odlišný. Bol nový tak pre ohrozených evanjelikov, ako aj pre katolíkov. Išlo o jazykové spojenie s väčšinou, veď evanjelici predstavovali necelých 20 percent obyvateľstva. Spoločný spisovný jazyk je jedným z atribútov moderného národného spoločenstva. Prijatie konceptu formovania národa ako jazykového spoločenstva znamenalo základ pre utvorenie početnejšej slovenskej národnej komunity. Spoločný jazyk a tvorbu literatúry v tomto jazyku vnímali národovci prvej polovice 19. storočia ako záruku pre zachovanie národa.“
Čo presvedčilo slovenskú spoločnosť, teda jej úzky výsek, že tento jazyk je dobrý projekt? Almanachy?
„Almanachy tomu veľmi pomáhali. Zrodili sa v nemeckom a francúzskom prostredí. Obsahovali texty, ktoré sa tvárili ako sprostredkované vedecké poznatky i ako beletria s hlbším poslaním. Boli módnou záležitosťou a vnímali sa ako spôsob kultivovania čítajúcej verejnosti. Almanachy sa nevydávali pre bežný ľud, ale pre prezentovanie sa salónov, kabinetov, učených spoločností, študentov a vzdelancov vo všeobecnosti.“
O akých nákladoch hovoríme?
„V našom prostredí nevychádzali vo vysokom počte, ale v tom čase knižky kolovali, ľudia si ich požičiavali vo svojom okruhu, čiže jedna kniha mohla mať aj 15-20 čitateľov. Napríklad almanach Hronka, ktorý vydával Karol Kuzmány, obsahuje poučné či teoretizujúce články, aj básne, eseje aj recenzie. Hronka vychádzala v 30. rokoch z prostriedkov peštianskych Slovákov, ale potom kolovala po všetkých farách a dokonca ju čítali aj katolícki kňazi, pretože prinášala myšlienky, ktoré vzdelancov tej doby zaujímali.“