Crmoman: Učitelia majú za sebou 25 rokov sľubov
Denník Sme
14. septembra 2015
Crmoman: Učitelia majú za sebou 25 rokov sľubov
S Vladimírom Crmomanom, viceprezidentom Slovenskej komory učiteľov, som plánoval hovoriť o viacerých okruhoch týkajúcich sa školstva. Napokon sme sa venovali najmä jednému – ako sa žije a pracuje dnešným učiteľom a čo sa s tým dá robiť. Ostatné témy prídu na rad neskôr, seriál rozhovorov venovaných školstvu a vzdelaniu sa začína.
Náš rozhovor robíme 2. septembra, v prvý školský deň, a keďže v novinách je veľa textov venovaných školstvu, všimol som si jeden v denníku Sme, ktorý sa týka šikanovanej učiteľky, ktorá odišla zo školstva. Katarína Fottová napokon rezignovala pred nátlakom, odišla zo školy, hoci sa o jej prípad zaujímal aj minister Draxler. Psychologičku Gajdošovú neprekvapilo, že sa za Fottovú nepostavili jej kolegovia. „Učitelia nie sú pripravení hovoriť veci navonok, bojovať za seba či za iných. Kolegu nechajú padnúť, aby sa sami nestali obeťami, hovorí psychologička o príbehu, ktorý sa ani zďaleka netýka len školstva.“ Čo vy na to? Je to všeobecný pocit medzi učiteľmi?
„Tento prípad je možno jeden z takých typických, aké sme zaznamenali v rámci kampane a ako sledujeme vzťahy na pracovisku medzi učiteľmi v rámci Komory učiteľov. Takýchto príbehov je viacero a väčšinou sa končia takto. Spomeňme si napríklad na učiteľa Žarnaya. Príbeh pani Fottovej je podobný a to je možno problém, ktorý je v školstve dlhodobo a súvisí a s tým, v akom stave sa školstvo nachádza. A zároveň aké je povedomie a mentalita učiteľov, aké vzťahy medzi nimi fungujú. Všetko to spolu súvisí. Bolo by lepšie, keby kultúra v školstve bola taká, že ak niekto z učiteľov má problém, kolegovia sa za neho postavia, alebo prinajmenej sa vedia dohodnúť a dospejú k riešeniu, ktoré ich uspokojí. Často sa však situácia vyhrotí a riešenie nejestvuje. V jednom blogu pre .týždeň som hovoril, že v školstve vládne totalita... Socializmus síce dávno skončil, ale to, čo pre seba nazývam „socialistickými mechanizmami“, pretrváva. Spôsoby riadenia, vzťahy v zamestnaniach, prístup ľudí, vybavovanie po známostiach, kontroly a nástenky...“
Zmenami pri vymenovávaní riaditeľov sa situácia ešte zhorší, či nie?
„Tam, kde vo vzťahoch vládne direktíva a vytvorí sa atmosféra strachu, tam to môže byť veľmi ľahko zneužiteľné. V rámci našich aktivít sme sa dozvedeli o mnohých prípadoch, z viacerých škôl nám hlásili, že kompetencie sú zneužívané tými mocnými, ktorí vládnu na školách, alebo medzi zriaďovateľmi. Prekračujú sa kompetencie, dosadzujú si svojich ľudí, klientelizmus a rodinkárstvo funguje. Je známe, že na Slovensku sú akési gubernie, kde vládnu rôzne klany, prirovnávané až k mafii. To je jednoducho obraz Slovenska, ktorý sa netýka len školstva...“
Prečo by školstvo malo vyzerať inak? Hovorím s lekármi, sestrami, sudcami, ani v médiách nie je situácia ideálna...
„Ten pocit je podobný a v podstate sa s tým trápim už niekoľko rokov, ako z toho von, ako učiteľom pomôcť...“
Ako teda z toho von? Jestvuje podľa vás nejaké systémové riešenie, lebo každá škola je iná, a niečím podobná. Máte tu projekt Zber strachu – ak sa pomenujú príčiny strachu na školách, to by mohol byť prvý krok k jeho riešeniu.
„Jednak pomenovať veci pravdivo, čo prináša svetlo do tých vecí, ale veľa z toho je vecou kultúry na školách, nejakého odkazu socializmu, ako sú ľudia naučení fungovať. Lebo v zdravej spoločnosti si každý môže nielen povedať svoj názor, názor by mal byť vypočutý a dôsledkom by malo byť hľadanie riešenia. Potrebujeme kultúru, kde následkom kritických názorov je hľadanie riešení.“
Čiže nielen sloboda prejavu, ale aj sloboda po prejave.
„Presne tak. A kde inde by to malo byť na prvom mieste ako v školstve, kde vychovávame žiakov - lebo ak žiaci zažijú takú atmosféru, tak sa to na nich prenáša. V školstve je tá zodpovednosť zdvojená.“
Zareagujem cynicky – na druhej strane pomery v školách, postihovanie za názory pripravuje deti na to, čo ich čaká v reálnom živote. Nebudú potom realitou natoľko zaskočené. Jedna vec je teória a druhá prax na pracoviskách, úradoch, vo vzťahu k nadriadeným či policajtom...
„Tej realite sa nevyhneme. Problémy budú vždy, ale v školstve by mali vidieť, ako sa dajú problémy riešiť, čo by ich malo ovplyvniť pozitívne. Lebo práveže väčšinou sa tie problémy neriešia – skončia neraz tak, že jedna strana odíde ako pani Fottová, súdia sa ako pán Žarnay, alebo radšej idú preč, nič nepovedia, sú ticho, čím vzniká falošný obraz, že je všetko v poriadku. A aké sú tie dôvody?“
Dobrá otázka.
„Problém má aj regionálne rozdiely, iná situácia je v Bratislave, iná v Prešove či Košiciach. V podstate na východnom Slovensku vzhľadom na väčšiu nezamestnanosť, hladové doliny je stály flek učiteľa lukratívnym zamestnaním. Ak si to zriaďovateľ alebo riaditeľ uvedomuje a dáva to najavo svojim podriadeným, hneď vzniká atmosféra strachu – ak sa ti nepáči, mám ďalšie štyri žiadosti na stole. Toto je klasický model vzniku atmosféry strachu. Preto sa napríklad mohlo celé roky objavovať to točenie učiteľov cez prázdniny. Klasický mocenský prvok, ktorý sa dal systémovo vyriešiť.“
Novelou školského zákona a posilnením právomocí zriaďovateľa pri vymenovaní riaditeľa sa táto situácia ešte nezhorší? Aké majú kompetencie učitelia pri voľbe riaditeľa?
„Učitelia do voľby riaditeľa veľa hovoriť nemôžu. Po nežnej revolúcii volili riaditeľa učitelia, ale odvtedy sa situácia zásadne zmenila. V rade školy už nemajú väčšinové zastúpenie, okrem nich majú silné postavenie zástupcovia zriaďovateľa, ďalej sú tam rodičia a nepedagogický zamestnanec. Učitelia nemajú toľko hlasov, aby mohli zvoliť riaditeľa. Momentálne je akási rovnováha síl, ale teraz bude mať zriaďovateľ právo veta, čiže získava prevahu.“
Voči tomu zákonu vzniklo množstvo pripomienok – prečo sa neakceptovali?
„To práve ukazuje na situáciu v školstve. Veľmi záludne boli spoločne presadzované dobré zmeny so zlými. Hoci sa to v parlamente predkladalo ako školský zákon, išlo o balík viacerých zákonov. Poslanci aj prezident sa rozhodovali ťažko, okolo schvaľovania zákona bol chaos, možno uprednostnili menšie zlo, aby prešli aj tie dobré veci. Tie novely sa mali schvaľovať samostatne. Aj spôsob schvaľovania poukazoval na aroganciu moci. Ak premiér sľúbi zástupcom ZMOS-u a SK8, t.j., väčšinou predstaviteľom zo svojej strany, že tento zákon im podporia, a že ak nebudú mať v školských radách rozum, tak im to zriaďovatelia vysvetlia a dajú ich do poriadku...“
Toto tam zaznelo?
„Áno. Normálne to vyšlo aj v správach. A čo sa stalo potom? Spojili sa všetky organizácie, ktoré sú v školstve, všetky vyjadrili nesúhlas s touto novelou, vzniklo aj niekoľko petícií, naša hromadná pripomienka získala vyše 4-tisíc podpisov, najviac ako sa kedy podarilo v minulosti získať - a napriek tomu zákon väčšina v NR SR schválila a prezident pred tým cúvol a počas uhorkovej sezóny v lete zákon podpísal, keď si to nikto ani veľmi nevšimol.“
Ako sa dá vyriešiť systémovo šikana?
„Jednak sa môžu monitorovať reálne situácie, môže sa ošetriť legislatíva, najmä zákon o pedagogických zamestnancoch, k čomu sme troška popudili ministerstvo a konečne sa začalo hýbať. Jednak je to vec kultúry, čo je dlhodobá záležitosť. Sami učitelia si musia uvedomiť, že sú masa, a že ak sa pedagogický zbor dohodne a drží spolu, tak ani tí mocní nemajú na nich páky, ak sa vedia vzoprieť.“
Deje sa to?
„Málokedy. Ja som to zažil v Bratislave. Keď sa začali štrajky, tak sme sa v Bratislave viacerí učitelia vzopreli – jednak sa nám nepáčilo, ako prebiehalo vyjednávanie medzi odbormi a vládou, a ako sa to celé skončilo. Vtedy sme na vlastnú päsť niekoľko škôl rozbehli tzv. štafetový štrajk, ťahali sme to do konca decembra a potom pokračovali ďalej, nevzdali sme sa.“
Čo to znamená, pokračovali, nevzdali sa... - vytvárate alternatívu voči odborom?
„Stále sme vyvíjali nejaké aktivity. Napríklad ak vláda tvrdí, že nemá peniaze, tak jej ich učitelia pomôžu nájsť. Sledovali sme tendre, faktúry, zmluvy a bolo z toho niekoľko káuz. Konečným dôsledkom bolo, že aj na ministerstve sa musela zmeniť komunikácia, došlo k výmene ministra. Ale keď sa na to pozerám spätne, tak si uvedomujem, že treba troška viac a viac spájať učiteľov. Toto leto som pre prerábanie bytu mal akýsi väčší odstup od veci a uvedomil som si, že ak sme v nejakej veci niečo dosiahli, že na ministerstve viac sledujú svoje faktúry a zmluvy, že sa zmenila komunikácia, tak sme dosiahli veci, ktoré nestoja až tak veľa. Ale aby politikmi pohlo niečo tak, aby investovali do školstva peniaze, tak to musí byť niečo väčšie, komplexnejšie. Niekedy mám pocit, akoby politici fungovali na základe nejakých sociologických výskumov a pokiaľ vedia, že učitelia, väčšinou učiteľky, okolo 50 rokov, ktoré sú zabezpečené, majú aj byt, že ony do ulíc nepôjdu a nebudú na vládu tlačiť, tak možno stačí dať nejakého mladého ministra, urobiť pozitívne píar a je to vyhraté.“
Otvorili sme veľa problémov. Poďme postupne. Školstvo je prefeminizovaný rezort. Je tento fakt dôvodom menšieho vzdoru vo vašej societe? Hoci hneď musím povedať, že moci nevzdorujú ani tzv. mužské rezorty.
„Možno. Na druhej strane som videl aj veľmi rozohnené učiteľky počas štrajku, ktoré sa vedeli ozvať. Ženy sa vedia vzoprieť, ale musia mať motiváciu, lebo priebeh a neúspech štrajkových rokovaní akoby spôsobil depresiu a apatiu.“
Sú učitelia rezignovaný stav?
„Ak by som mal vyhodnotiť toto obdobie, tak ide o apatiu, rezignáciu, ktorá vládne medzi učiteľmi, akoby nikto nevidel východisko alebo spôsob, ako vecami pohnúť. Často počujem názor, že písať a rozprávať nemá zmysel, ale keby bola ďalšia výzva na ostrý štrajk, kde je isté, že niečo dosiahneme, tak sa pridáme. To je radikálny názor, ale väčšinou sú to učitelia, ktorí iba frflú, aj štrajk by im mal niekto pripraviť, aby sa napokon zúčastnili.“
Niekedy mám pocit, možno potvrdený poznaním, že kvalita či nekvalita vzdelania sa stále nevníma ako spoločenský problém. A čoraz viac sa mi zdá, že strašne doplatíme na doterajšie podceňovanie vzdelania. A nechápem, že akoby si nikto z politických lídrov potrebu kvalitného vzdelania neuvedomoval.
„Už nás to dobieha. To je moje vytriezvenie z posledného leta, že nie je možné očakávať uvedomenie politikov a kompetentných ľudí, že budú chcieť pre vzdelanie urobiť maximum. Mám skôr dojem, že máme za sebou 25 rokov sľubov a nič nepohlo mocnými, aby do vzdelania investovali.“
Nechýba vám spoločenská objednávka od rodičov?
„V spoločnosti, u rodičov je to podobné ako u učiteľov. Hovorím o kultúre a mentalite. Rodičia vôbec nie sú organizovaní – podobne ako učitelia, a bez toho nevedia vyvinúť nejaký spoločenský tlak na politikov a žiadať zmenu situácie. U rodičov je to ešte slabšie, nejestvuje žiadny tlak z ich strany. Vo svojich ostrovčekoch, na svojich piesočkoch riešia problém vo svojej lokalite, kde je najlepšia škola.“
Ak sú nespokojní so školstvom, hľadajú maximálne kvalitnú školu.
„Áno, hľadajú najlepšiu školu vo svojom okolí a spôsob, ako tam svoje dieťa dostať.“
Tam sa vyplytvá celá energia rodičov, ktorá by mohla byť nasmerovaná voči vedeniu spoločnosti, aby sa venovali vzdelaniu?
„Áno, presne tak. Toto chýba. Tlak od rodičov je malý, a čakať, že vznikne silná spoločenská objednávka a rodičia budú búšiť do kvalitnejšieho vzdelania a politici si jeho potrebu uvedomia, je tiež trošku utopistické. Možno v dlhodobejšom horizonte by sa niečo vykryštalizovalo, ale pokiaľ nejestvuje niečo, čo by rodičov spájalo a motivovalo a nenájdu sa také osobnosti, ktorí by takýto tlak začali vyvíjať, tak samo od seba sa to nepostaví.“
(Vypínam diktafón a mimo záznam hovorím o iniciatíve skupiny ľudí zo športu, ktorí zdola, v početných diskusiách a na rôznych športových fórach a neskôr pod gesciou ministerstva školstva a predsedu NR SR pripravili systémový zákon o športe – dnes je v NR SR pred prvým čítaním.)
V dnešnom Sme (2. septembra) profesor Miron Zelina na otázku - Pomohli by statusu učiteľa vyššie platy? - odpovedá: „Nie, to hovorím úplne zodpovedne. Môžeme učiteľa sebalepšie zaplatiť, ale ak on nebude na sebe pracovať, a nebude mať záujem učiť lepšie, vyššie platy atmosféru v školách nevyriešia. Vyššie platy by mali byť spojené s vyššou náročnosťou na učiteľa, jeho prácu, sebavzdelávanie... Jeho ochotu a schopnosť doučovať, pomáhať slabším žiakom, viac spolupracovať s rodičmi detí.“ Podľa mňa sa Zelina brutálne mýli. Trochu som nervný pri téme platov učiteľov, pretože ak vysokoškolsky vzdelaný človek nastupuje do zamestnania a dostane nástupný plat 500 eur, s vyhliadkou drobných platových prilepšení, to ho predsa pri tej práci nemôže udržať. Zdá ako mi to absurdné, nechcem redukovať tému vzdelania na platy - napokon, doteraz sme sa bavili o iných témach a chystám sériu rozhovorov o vzdelaní, kde budú platy len jednou subtémou – ale bez ich zvýšenia sa to predsa nedá. Ako udržať v školstve kvalitných ľudí, ktorým množstvo iných firiem ponúkne dvoj-trojnásobok platu? Ako vôbec dostať na pedagogické školy kvalitných záujemcov pri takýchto platoch? Mladí ľudia vo veku medzi 25-35 rokov si chcú založiť rodiny, mať deti, bývať – a za čo? Je absurdné bagatelizovať túto tému – nejde iba o peniaze, ale bez nich to nepôjde.
„Na tomto vidieť, ako sa veci komunikujú. Vláda by vám povedala, že počas svojho vládnutia trikrát zdvihla platy o 5 percent. Ja by som sa spýtal ministra, či chce za 500 eur učiť, založiť si rodinu a kúpiť si byt. Možno si kúpite byt, ale budete ho splácať do konca života.“
Ak vôbec dostanete hypotéku s týmto príjmom.
„Áno. Aj ja som mal veľký problém získať hypotéku, lebo manželka bola na materskej. Nebolo to jednoduché obdobie.“
Ako vnímate problém zvýšenia platov?
„Bez toho sa školstvo absolútne nepohne. My sa nemáme baviť o 2, 5, alebo10 percentách. Mali by sme hovoriť o reálnom plate; pokiaľ sa všetkým učiteľom nezdvihne plat celoplošne, minimálne o 150 eur v čistom, tak sa nič nezmení a všetko budú len pozitívne kampane rôznych politikov a vlád, ktoré sa budú tváriť, čo všetko robia pre školstvo, ale realita sa vôbec nezmení. Až vtedy by nastal nejaký posun, trochu by sa zatraktívnilo učiteľské povolanie, aby naozaj lákalo kvalitných ľudí. Lebo povedzme si na rovinu, kvalitní učitelia v školstve sú naozaj šialenci, ktorí sa učiteľmi narodili, a sú rozhodnutí to robiť a bojujú zo všetkých síl a majú popri tom dve-tri roboty, aby sa uživili...“
To sa predsa musí prejaviť na kvalite učenia.
„Čiže nemôžu až tak kvalitne učiť. Ďalej sú tam ľudia, ktorí v školstve skončili, lebo im to sociálne, regionálne vyhovuje, alebo si inde nevedia nájsť prácu. Zmena k lepšiemu nenastane, ak sa nestane takýto skok. Za dobrým príkladom ani netreba ísť do top krajín EÚ, stačí zájsť k susedom do Česka, Maďarska a Poľska, kde postupné navýšenie prišlo, školstvo sa začalo hýbať a tieto krajiny nás predbehli vo všetkých meraniach, či je to PISA a podobne.“
Čím si vysvetľujete ten nezáujem mocných o kvalitu vzdelania, o udržanie najschopnejších učiteľov a o ich adekvátne ocenenie? Ja som novinár od roku 1990, asi aj trochu paranoidný, často právom, a vysvetľujem si to tak, že žiadna moc nemá záujem o vzdelaných voličov, ktorí vidia veci v súvislostiach, a podľa mňa sa to začína už v školstve.
„Ono je to asi zložitejšie. Politikom by možno aj vyhovoval vzdelaný volič v istých oblastiach, lebo chcú mať ekonomický rast a uvedomujú si, že vzdelaný občan dosiahne lepšie hospodárske výsledky a do toho by mali investovať. Na druhej strane si uvedomujú, prečo by malil investovať do niečoho, kde ich voliči za málo peňazí podávajú slušný výkon. Budeme sa usilovať o to, aby sme tento dobrý stav udržali, a budeme robiť takú kampaň, aby boli všetci spokojní a aby to vyzeralo, že všetko je v poriadku.“
Ste ešte väčší skeptik ako ja.
„Učím sa rozmýšľať nad tým, ako asi oni rozmýšľajú, lebo vidím ich kroky. Do školstva predsa len niečo investujú – veď poznáte správy, že 170 škôl dostalo pomôcky za niekoľko tisíc eur. Keby ste vedľa tejto správy dali inú, že napríklad Kaliňák kúpil pre všetkých policajtov pištole za niekoľko miliónov eur, tak tá správa o školstve je úplne smiešna. Toto môže zmeniť len organizovaná sila, niečo silné, čo zahýbe sociologickými prieskumami a politici si zrazu uvedomia, že tu sa niečo hýbe a musíme na to zareagovať... Niečo podobné ako bola kauza s Váhostavom, kde vláda najprv nereagovala, a keď už to bolo nebezpečné, urobila aj to, čo predtým povedala, že neurobí. Takúto silu by školstvo potrebovalo.“
Ste schopní vytvorenia takej sily vnútri učiteľskej obce?
„Myslím, že postupne učiteľská obec dozrieva a vyvíja sa a veci sa hýbu. Postupne začína byť učiteľov počuť, vedia sa vzoprieť, reagovať, to je istý posun. Verím, že učitelia nielen vytriezvejú z dnešnej situácie, ale aj prekonajú apatiu a uvedomia si, že pokiaľ nespoja sily, nezorganizujú sa, nezmenia tú klímu na školách a kultúru v spoločnosti, a postoj mocných, tak sa veci nepohnú ďalej. V tomto som optimista.“
Predstavte si, že ste minister školstva a máte právomoci za sto dní školstvo zmeniť. Čím by ste začali?
„Myslím, že do školstva by sa mala vrátiť morálka. Mali by sa skončiť všetky podozrivé tendre. Lebo na jednej strane sa tu bavíme o cukríkoch v školských bufetoch, o tom, ako nás okrádajú malotriedky a o spáse školských autobusov, a na druhej vieme, že na všetkých miestach, kde sa rozhoduje o eurofondoch, a kde sa točia veľké peniaze v školstve, sú politicky volení ľudia. Na mnohých národných projektoch, kde sa točia 30-miliónové sumy, je zainteresovaných niekoľko firiem. Tu by som začal konať tak, aby tie výberové konania a verejné obstarávania boli transparentnejšie, aby tie ceny neboli predražené. Určite by som učiteľom nárazovo zdvihol plat, skokovo o 150 eur v čistom. A začal by som pracovať na komunite školy, aby sa stala miestom, kde učiteľ, rodič a žiak môžu fungovať slobodne vo vzájomnej úcte. Aby rodič nešliapal po učiteľovi, učiteľ po žiakovi a naopak a riaditeľ po učiteľovi. Toto treba vybalansovať.“